Pri našej prvej návšteve New Yorku (presnejšie prvých dvoch, v lete 2003) sme nemali veľa času a boli sme trochu vyplašení z návštevy veľkomesta, takže sme sa na Ellis Island ani na Sochu Slobody neboli pozrieť. Na počudovanie, aj keď sme sa sem presťahovali, tak nám trvalo niekoľko mesiacov, kým sme ju išli navštíviť.
Pôvodne sme síce plánovali dva nezávislé výlety, ale vykľul sa z toho jeden. Povedali sme si, že sa ideme pozrieť na Ellis Island, kde je dnes prisťahovalecké múzeum, ale kedysi (1892-1954) tadiaľ prichádzali imigranti do USA. Odviezli sme sa do Liberty State Park, odkiaľ na tento ostrov ide most. To “odviezli sme sa” treba chápať trochu obrazne, lebo nemajúc so sebou mapu sme z električky tak intuitívne vystúpili na zastávke, ktorá sa volala Liberty State Park a asi 20 minút išli ešte pešo, kým sme sa do toho parku dostali. Park je vcelku veľký, takže ďalších 20 minút nám trvalo, kým sme prišli k mostu. Cestou sme išli okolo prístavu kompy, ktorá na Ellis Island dopravuje turistov, ale povedali sme si, že v pohode môžeme ísť pešo, veď to nie je až tak ďaleko. Keď sme prišli k mostu, Ujo Závorový nám povedal, že to je len pre personál a zásobovanie. Mohlo nás to hneď napadnúť! Veď ktorý normálny Američan by išiel do múzea (alebo hocikam) pešo? Tak sme sa obrátili a pobrali naspäť ku kompe. Mišo to skvelo okomentoval, že veď predsa to, že sme manželia, ešte neznamená, že už nemôžeme spolu chodiť.
V prístave kompy nás trochu zmiatol cenník, ktorý uvádzal cenu na Ellis Island + Sochu Slobody a ešte cenu Ellis Island + Sochu Slobody + audio sprievodca. Predavač lístkov nám potom vysvetlil, že kompa ide na oba ostrovy (sú veľmi blízko seba) a že veď predsa na tom druhom nemusíme vystúpiť, keď tam nechceme ísť. Poučil nás aj o tom, že platí sa vlastne len za kompu a ostrovy sú bezplatné (to prisťahovalecké múzeum a socha). V tomto momente sa z plánovaných dvoch výletov stal jeden.
Ešte pred vstupom na kompu sme museli prejsť bezpečnostnou prehliadkou ako na letisku. Aj keď neviem, ako je to možné, ale Ellis Island patrí obidvom štátom: New York a New Jersey – a nie je to na spôsob Haiti a Dominikánskej Republiky, že by cezeň viedla hranica. Ďalej ma prekvapilo, prisťahovalci vlastne nepristávali priamo na tomto ostrove, je totiž dosť malý (0.13 štvorcového kilometra) a nemá prístav pre veľké záoceánske lode. Tie preplávali okolo Sochy Slobody, zakotvili pri Manhattane, cestujúcich z prvej a druhej triedy imigrační úradníci vybavili priamo na palube a tí výstúpili, zatiaľčo všetci ostatní nastúpili do člnov a boli prevezení na tento ostrov. Ak mali štastie, mohli ich vybaviť za jeden deň. Najdlhší registrovaný pobyt bol štyri roky (nakoniec tomu dievčaťu vstup aj tak zamietli). Celkovo tadiaľto prešlo vyše 12 miliónov imigrantov a z toho zhruba 2% boli zamietnutí. Dnes približne každý štvrtý Američan môže vystopovať nejakého svojho predka, ktorý tadiaľto prešiel.
Zamietnutí sa museli vrátiť na náklady lodnej spoločnosti, ktorá ich priviezla. Rovnako lodné spoločnosti hradili výdavky za ubytovanie a stravu tých, ktorí na ostrove čakali. Preto je celkom pochopiteľné, že lodné spoločnosti si svoj “predvýber” robili už pri predaji lístkov. Jeden z dôvodov zamietnutia mohol byť zdravotný – každý musel prejsť dôkladnou lekárskou prehliadkou, dokonca robili akési inteligenčné testy (jednoduchá verzia tangramov, alebo vkladanie drevených útvarov do príslušných otvorov, alebo opakovanie jednoduchých pohybov podľa nákresu). Jazykové testy neboli, prešli aj ľudia, ktoríi po anglicky vôbec nevedeli. Na ostrove pracovali tlmočníci – skorší prisťahovalci, ktorí pomáhali novým pri výsluchoch u imigračných úradníkov. Obmedzenie prišlo niekedy v roku 1924, kedy USA schválili zákon, ktorý stanovil horné limity na počet prisťahovalcov (odvtedy viackrát zmenené ale platné dodnes).
Ľudia sem neprichadzáli ani tak kvôli sebe a slobode, ako skôr kvôli deťom a príležitosti. Zaujal nás aj jeden z citátov na stene. Taliansky prisťahovalec hovoril, že sem prišiel za vidinou chodníkov dláždených zlatom, ale zistil, že chodníky nielenže nie sú dláždené zlatom, oni nie sú dláždené vôbec a od neho sa očakáva, že ich bude dláždiť. To že tadiaľto prešli naozaj všetky možné národnosti, bolo dobre vidno aj podľa vystavených exponátov: v oddelení starých pasov sme našli aj jeden československý, kroje dánske, ukrajinské, čínske, všelijaké… Nestihli sme pozrieť úplne všetko, lebo nás už čakala kompa na Liberty Island k Soche Slobody.
Kedysi (do roku 1916) sa dalo vyjsť až cez ruku ku fakli. To potom zrušili a chodilo sa do koruny na hlave. Ale po septembri 2001 sa Američania rozhodli, že aj to je pre sochu velké riziko, a preto sa odvtedy chodí len do podstavca a vnútornú konštrukciu si človek môže pozrieť len zospodu cez sklo s hlavou vyvrátenou dozadu. Najnovšie klebety však hovoria, že v marci tohto roku má Senát hlasovať o znovusprístupnení vnútra sochy. Po absolvovaní ďalšej – ešte prísnejšej – prehladky sme sa pobrali do podstavca. Tam hneď pri vstupe bola pôvodná fakľa, ktorú vymenili pred 20timi rokmi. Story, ktorá sa k tomu viaže, stojí za to. Istý Francúz (Bartholdi) navrhol sochu. Tá mala fakľu takú istú ako zvyšok sochy, čiže medenú. Keď Američania sochu dostali, rozhodli sa, že predsa musí plniť aj nejakú užitočnú funkciu (aby bol niekto ochotný sa o ňu starať), tak ju pridelili Rade Majákov. No ale čo chce Rada Majákov? No predsa majáky! Do fakle navŕtali diery, zaviedli elektrinu, namontovali žiarovky a zo Sochy Slobody sa stal prvý elektrický maják na svete.
Problém bol ale v tom, že vydávala veľmi slabé svetlo a lodiam veľmi nepomáhala. Preto navŕtali ďalšie diery a pridali silnejšie žiarovky. Tento postup opakovali zhruba 20 rokov. Vtedy už tých dier bolo celkom dosť a napriek tomu svetlo dávala len mizivé. Tak zavolali chlapika, menom Gutzon Borglum (to je ten, ktorý navrhol Mt. Rushmore Monument – tie štyri obrovské prezidentské hlavy vytesané do skaly), nech niečo vymyslí. Vymyslel. Povedal, že fakľa už vyzerá ako ementál a že to nie je veľmi pekné, takže odtiaľ jednoducho vyrezal celé štvorce medi tak, aby zostali len rámčeky, ktoré vyplnit tabličkami skla. Zrazu socha dávala svetlo!
Vznikli však tri nové problémy. Prvý bol, že miatla vtáky. Svietila jasno a vtáky do nej v noci v plnej rýchlosti narážali. Ráno potom bolo treba zbierať z fakle a okolia tie, ktoré to neprežili (rekord za jednu noc bol vraj 13,000!). Druhý problém bol, že zatekala, lebo sklenené tabličky nedoliehali, a to znamenalo, že hrdzavela aj zvnútra – vrátane železných výstuží, ktoré držali pohromade medené pláty. A treti, nielenže sa narušila estetika (oheň na fakli už vyzeral viac ako čajník, než ako plamene), ale aj statika a hrozilo, ze do dvadsiatich rokov fakľa spadne a spôsobí kolaps celej sochy. Tak vystrojili národnú zbierku. Ľudia sa poskladali a z vyzbieraných peňazí vymenili železné výstuže za výstuže z nehrdzavejúcej ocele a úplne vymenili fakľu. Novú vytvorili podľa pôvodného návrhu, celú z medi, bez otvorov a pozlátili ju 24-karátovým zlatom. Tá tam je od roku 1986 (sochu postavili v roku 1886) dodnes. A tak konečne po 100 rokoch Spojené Štáty pochopili, že socha nemá byť maják a aký bol pôvodný autorov zámer.
Celkovo ten autorov zámer tiež stojí za zmienku. Podľa mňa mal ten chlap po návšteve Egypta a čítaní historických kníh nejakú úchylku. On si totiž povedal, že navrhne niečo ako Rhodský Kolos. A vymyslel maják, ktorý mal stáť nad Suezským prieplavom (všimnite si tú podobu!). To mu síce neprešlo, ale nevzdával sa a pri príležitosti oslavy stého výročia Deklarácie nezávislosti navrhol Američanom to, čo navrhol. Aj tento návrh prešiel viacerými pracovnými verziami, kým dospel k dnešnej podobe. Oslovil jedného francúzskeho konštruktéra, aby mu pomohl s technickým prevedením (socha totiž nie je veľmi vyvážená a na tom mieste, kde je, dosť fúka). Ten navrhol, že ju môžu celú vyplniť pieskom, aby jej dodali stabilitu – čím by sa v nej, samozrejme, nedalo chodiť. Konštruktér však zomrel. Preto Bartholdi oslovil iného konštruktéra, dovtedy neznámeho Eifella. Ten navrhol dutú sochu so schodišťom, ktoré tam je dodnes. Táto práca sa mu zrejme natoľko zapáčila, že si potom navrhol svoju vlastnú vežu.
Symboly slobody, ktoré socha má, sú: fakľa – tá má osvetľovať slobodný svet, tabuľa s dátumom (vyhlásenie nezávislosti USA) a zlomené reťaze pri nohách. Sedem tŕňov koruny má predstavovať sedem svetadielov. Vnútri v podstavci je múzeum, kde sa človek dozvie, prečo a ako vznikala, a to je podľa môjho názoru najzaujímavejšia časť celej sochy. Tým, že sa nedá vyjsť až hore, tak človek nemá ten pocit veľkoleposti a sochu samotnú veľmi nevidno, lebo jej stojíte pri nohách.
Dolu sa uz ide pešo. Vonku sme sa ešte boli okolo nej prejsť. Celkovo sa mi však zdá, že lepšou časťou toho výletu bol Ellis Island a aj na Liberty Island bolo lepšie to múzeum, ako samotná socha. Ale treba vidieť (ako povedal Mišo, by sa nám všetci smiali, keby sme prišli domov a povedali, že sme síce bývali pár rokov v NY, ale na soche slobody sme neboli ;)).