Čo nás trochu prekvapilo, boli samotné čučoriedky. Neboli to také tie nízke kríčky do pol lýtok, ale kríky vyššie ako Mišo. Mali ich nasadené v dlhých radoch pod riedkou sieťkou, aby im ich neozobávali vtáky. A boli veľké ako (malé) hroznové bobule, dokonca aj rástli v akýchsi strapcoch – a nie, neboli sme oberať hrozno! (ja by som mohla byť veštica, lebo presne viem, že toto bol prvý komentár, ktorý napadol mojich bratov, a mám také podozrenie, že nielen ich…)
Neboli to veru čučoriedky “z dní našej mladosti”. Dokonca ani nefarbili… Pamätáme na fialové prsty, ktorým ani týždeň umývania citrónom nepomohol a bolo treba počkať, kým sa koža “vymení”. A tieto? Keď sme skončili, ruky sme mali biele ako na začiatku.
Boli sme pozrieť aj husi, zajace, koníka a kozy, ale tie Kiku príliš nenadchli (aj nad tými čučkami chvíľu ohŕňala nos, ale keď zistila, aké sú sladké, tak si doma dala). Nuž a z nášho úlovku sme časť zamrazili, časť vypili a zvyšok išiel na koláč.
A ešte zopár fotiek z parku, kde sme sa zastavili včera cestou z autoservisu. Teším sa hlavne z tej poslednej, lebo z nejakého záhadného dôvodu sa Kika celú jar bála hojdačiek (na jeseň sa hojdala rada). Z času na čas sme to skúsili, ale vždy sa hneď rozplakala a načahovala ruky, aby sme ju vybrali. A neviem, čo sa stalo, žiadny plynulý prechod, ale posledné dva razy sa už nebála a smiala sa pri hojdaní.