Veľkého šéfa máme momentálne na Floride (vraj na školení, ale priznal sa, že okrem toho sa tam ide aj poriadne vyspať) a tak bačujeme doma s Kikou samy. A už teraz viem, čo mi povie, keď si prečíta, čo sa práve chystám napísať (niečo v duchu, že ešte len vytiahne päty z domu a ja mám hneď feministické reči…).Lebo vec sa má tak, že rodičovanie je o kus ťažšie, keď je na to len jeden človek. Nechápte ma zle, vôbec sa nesťažujem na to, ako nám to s Kikou tento týždeň ide (na počudovanie veľmi dobre), len ma pri tom napadá, aké to musí byť náročné pre rodiča (nie nutne len matku), ktorý je na to sám stále.
Boli časy (ako ich ja zvyknem volať – roky PK), keď som mala husté reči o tom, že najlepšia vec, ktorú otec môže urobiť pre svoje deti, je milovať ich matku. To ma prešlo ešte kus predtým, ako sa Kika narodila. Tak nejako sa mi vyjasnilo, že rodičia sú dvaja a obidvaja by mali “rodičovať”. A príde mi smiešne, keď sa niekto vyjadrí, že otec “bejbysituje”, kým si mama potrebuje niečo vybaviť.
Niečo podobné v bledomodrom sú domáce práce. Nechcem, aby mi partner s nimi pomáhal! Ak mi má pomáhať, tak celé hnutie za ženskú rovnoprávnosť nevybojovalo nič. Nie, nemám to v hlave popletené (aspoň nie úplne), vysvetlím. Ak sme rovnocenní partneri, tak to znamená, že obaja sa budeme podieľať (približne) rovnakým dielom (ideálne bez toho, aby jeden druhému musel hovoriť, čo robiť) a nie, že to je práca ženská, s ktorou muž dobrej vôle pomáha.
Celej veci samozrejme pomôže, ak každý bude robiť to, čo mu ide lepšie a ak daný chlap verí v skutočnú rovnosť a nemá len pekné reči. Ale v praxi to často vyzerá tak (našu domácnosť nevynímajúc), že sa do toho celého ešte zaráta príjem zo zamestnania, zrazu to, čo sa robí doma, nemá takú hodnotu a stáva sa menej viditeľným. A keď niekedy prídem domov a zistím, že o večeru je postarané alebo nejaká domáca práca urobená (niekedy dokonca bez predošlých inštrukcií), tak som vďačná. A smutná, že som vďačná. Lebo za ideálnych okolností, by to bola samozrejmosťa aj keď si namýšľam, že môjmu drahému moje večere chutia, nerobím si ilúzie, že by cítil rovnakú vďačnosť, keď ich ja kladiem na stôl…
Ako majú deti vyrastať s myšlienkou, že domácnosť je spoločná zodpovednosť, keď to nie je celkom to, čo doma vidia? A pritom verím tomu, že v kope týchto domácností, si jeden z partnerov úprimne myslí, že robí svoj diel. A ten druhý má pocit, že keby sa spísal zoznam, vrátane všetkých tých “neviditeľných” povinností a ku každej sa pripísalo meno toho, kto ju robí, tak by to ani zďaleka nevyšlo pol na pol.
Hmm, tak zase sa mi raz podarilo vyprodukovať jeden z tých článkov, ktoré nie sú úplne súvislé, ale skôr len spleť myšlienok na danú tému. Bude to asi hlavne tým, že zatial som v takom premýšľacom stave bez vlastných záverov. A tak to tu predkladám a všetky komentáre sú vítané.
2 comments