Plánovaný pôrod doma

Dnes prvý diel – ako to videla mama.

A možno by sa hodil aj podnadpis – Odmietanie reality vás môže dostať ďaleko.

Alebo ešte lepšie – Dva pôrody: ten, ktorý sa stal a ten, ktorý sa nestal.

Ten, ktorý sa nestal, vyzeral takto. Začali mi kontrakcie a na odpútanie pozornosti som sa pustila do pečenia chleba. Oznámila som pôrodným asistentkám, že toto je ono a oni bez náhlenia došli. Medzitým sa napustil pôrodný bazén a niekedy v tom čase, keď sa dopiekol chlieb a všetko parádne voňalo, tak sa kontrakcie vystupňovali a ja som sa pobrala do bazéna, kde ma príjemne teplá voda dostala znovu do relatívnej pohody. Popri tom celom hrala hudba (áno, v mojom ipode existuje aj playlist*, ktorý sa volá labor!) a po pár hodinách sa nám narodilo bábo. Keď sme už usušení skončili v spálni v posteli, tak bábo cucalo u mňa na prsníku a ja som s chuťou jedla ešte teplý chlieb. Toto celé (hlavne tú časť s bazénom, v ktorom od smädu lížem nanuky) Mišo celé v pohodičke nafotil, aby sme mali trochu viac obrázkov, ako z Kikinho narodenia.

Tak a ten, ktorý sa stal, vyzeral takto. Nepravidelné kontrakcie som mala už viac ako týždeň a skoro každý deň som si myslela, že by to už mohlo byť ono a potom z toho nakoniec nič nebolo. Takže preto aj v noci z piatku na sobotu, keď som sa občas zobudila na kontrakciu, ktorá síce bola nepríjemná ale nie bolestivá, som sa snažila zase zaspať a šetriť energiu na čas, keď to už bude naozaj.

Okolo druhej ráno (podobne ako pri Kike) to už v posteli nebolo pohodlné, tak som vstala, ale Miša som zatiaľ nebudila, lebo som si myslela, že (podobne ako pri Kike) nás ešte stále čaká pekných pár hodín. Kika sa narodila pred piatou poobede a keďže druhé (a nasledujúce) pôrody bývajú kratšie ako tie prvé, hovorila som si, že tak okolo obeda… (zdalo sa mi ešte zavčasu miesiť na ten chlieb :))

O štvrtej som mu prišla oznámiť, že bábo sa nám dnes narodí, čo vzal pomerne pokojne v duchu, že “teraz si už je konečne istá, to je fajn, ale ja mám ešte čas”. Len problém bol v tom, že ja som začínala mať nutkanie na veľkú potrebu, čo pri pôrode môže znamenať dve veci – buď sa telo dopredu “čistí” alebo je bábo naozaj na ceste a bude tu čo nevidieť. Stále som si myslela, že som ten prvý prípad, ale o pár minút som vydurila drahého z postele, že nežartujem a o 4:15 volala Vicki, lebo keby náhodou nie… (tu som na chlieb už vôbec nemyslela)

Tá si vypočula, aká je situácia, počkala si na jednu kontrakciu do telefónu a keď tá prešla, tak sme sa dohodli, že vyrazia. Odporúčala som sa na záchod a Mišo sa pustil do napĺňania bazéna. A ako si tam tak sedím (skvelá formulácia…) a premýšľam nad tým, že ak tu teraz všetkých v panike o štvrtej budím, tak sa nám môže stať, že sa mi o pol hoďku vyprázdnia črevá a potom tu budeme nevyspatí posedávať niekedy do poobedia, tak mi praskla voda. Z celého bytu by som si (ešte okrem vane) nemohla priať lepšie miesto.

Keď sa na to pozerám takto spätne, tak si hovorím, že keď mi to nedošlo dovtedy, tak teraz už naozaj mohlo. S Kikou mi vodu praskli, až keď som bola úplne otvorená a začínala tlačiť. A toto bol zjavne podobný prípad. Ale v tom momente som si len pomyslela, že aspoň som ich nevolala nadarmo, lebo keby som im dala vedieť, že mi praskla voda, tak by prišli tak či tak. Lenže potom to už nabralo obrátky.

Ja som sa postavila do sprchy a pustila si teplú vodu na chrbát a Mišo volal naspäť, že mi odtiekla voda, že je čistá a že to asi ide rýchlejšie, ako sme si mysleli. Ale po stojačky to nešlo, a tak keď okolo piatej dorazili Vicki, Sabine a Leigh (midwife, ktorá sa u nich zaúča), tak ma tam našli na lakťoch a na kolenách s kontrakciami, ktoré zjavne už boli “tlačiace”. Medzitým som vypla sprchu, lebo tá až tak dobre nemieri, keď je človek v takejto neštandardnej polohe, a začala mi byť zima, tak ma Sabine zobrala z vane na posteľ prikrytú nepremokavými podložkami. Tam som sa automaticky dala znovu na všetky štyri.

Ešte vo vani som sa jej pýtala, či ma skontroluje, či som úplne otvorená, lebo ma to núti tlačiť, ale nemôžem uveriť tomu, že tak skoro a nechcem tlačiť pokiaľ je tam ešte zvyšok krčka maternice. Povedala, že ak chcem, tak môže, ale že by radšej nie, keďže plodový vak je už prasknutý. A že čo sa tlačenia týka, nech skúsim a uvidíme, ako to pôjde.

Na posteli som sa už nepýtala nikoho na nič, lebo tam sa už tomu nedalo zabrániť, ani keby som chcela. V jednom momente som cítila pomerne veľký pohyb smerom von a ako kontrakcia prešla, tak zase stiahnutie sa dovnútra. Všetci v miestnosti mali výhľad na môj zadok a priľahlé partie, a niekto povedal, že to bola hlavička a že ten pohyb tam a späť je dobrý, aby sa postupne otvorila cesta. A že či sa jej chcem dotknúť? Ja že áno, ale neviem ako – lebo už takto som sa triasla a nebola by som schopná sa udržať na kolenách a jednej ruke. Navrhli polohu ležiac na boku, lenže prv než sme sa k tomu dostali, prišla ďalšia kontrakcia a hlavička bola vonku. A ja som sa na ňu dívala pomedzi vlastné nohy a zrazu sa ozvalo také jemné zamraučanie… prišlo mi to úplne neskutočné. Niekto to okomentoval, že ešte ani nie je vonku a už sa ozýva a potom niekto iný povedal jedna minúta (musia dávať pozor, koľko času je medzi narodením hlavičky a zvyšku tela). Ďalšia kontrakcia a bol vonku celý. Podali mi ho pomedzi nohy a ja som ho zdvihla kľačiac na posteli. Bolo 5:54 ráno. (Bazén bol napustený niečo do vyše polovice.)

A to je naša prvá fotka z celej akcie.

Kika sa zobudila (asi) pred piatou, keď už bol ruch a nechali sme ju voľne pobehovať. Ja si ju pamätám akurát raz, keď ma bola pozrieť v kúpeľni, a potom až keď som jej ukazovala na posteli malého, ale povedali mi, že chodila hore dolu von z izby väčšinou sa vracajúc na moje kričanie, keď sa prišla zvedavo pozrieť, čo sa deje.

V tomto momente natešená, že všetko dobre dopadlo, som si ľahla na chrbát s Kubkom na hrudníku (ten medzitým suverénne pochopil, čo má robiť a sám sa pricucol) a čakali sme na placentu. Netrvalo to dlho, ale spolu s ňou vyšlo aj veľa krvi a veľkých zrazenín – neskôr mi povedali, že to odhadli na liter, čo znamená popôrodné krvácanie. Ani s odchodom placenty sa nezastavovalo, tak som dostala najprv bylinky, keď nepomáhalo, jednu injekciu pitocínu, potom nejakú čínsku tabletku a hnusný roztok, druhý pitocín, kúsok placenty… počas tohto celého som mala veľmi zmiešané pocity. Lebo na jednej strane stále u nás vládla pokojná atmosféra, nikto nepanikáril a hlavne ja som sa cítila viac než fajn – nie, nešla by som si zaplávať, ale nekrútila sa mi hlava, nebolo mi zle, neupadala som do šoku. Na druhej strane z ich radenia sa v obývačke a z toho, čo hovorili, bolo jasné, že tu už prestáva sranda a že je naozaj načase, aby to prestalo. Zdá sa, že nakoniec zabrala ďalšia séria byliniek a methergin (ten vraj za svoju kariéru ešte nikomu dávať nemuseli). Celkovú stratu odhadli na 1350ml (pri Kike to bolo cca 300ml).

Potom nasledovala ešte inšpekcia mojich dámskych partií. Ukázalo sa, že mám dve malé natrhnutia, z ktorých jedno ani netreba zašívať a druhé, že môžu ale nemusia, podľa môjho rozhodnutia. Nakoniec po debate so zrkadlom sme sa dohodli na pár stehoch. Potom už len sprcha, raňajky do postele a príjemnejšie činnosti. Prišla rada na podrobnejšiu prehliadku mladého pána (ktorého Apgar skóre bolo 10, 10) a obzeranie placenty (pre zvedavých, tá nakniec skončila v mraziaku a nie, nejdem ju uvariť).

Odchádzali okolo jednej poobede. Sabine nás prišla skontrolovať na druhý deň, to sme aj vypĺňali papiere na rodný list a Vicki príde na kontrolu ešte raz zajtra.

Napriek tomu (práve preto?), aké to bolo celé rýchle a intenzívne, cítim sa výborne. Keď sa narodila Kika, tak som prvých pár dní nemohla chodiť (doslova), sadať si len veeeľmi opatrne a každá návšteva WC bola dosť bolestivá. Teraz všetko v pohode. Malému sa tiež darí, vyzerá že mu každú chvíľu odpadne pupok (Kika si ho opatrovala 8 týždňov) a keďže v nedeľu večer dorazilo aj mlieko, tak sa veselo napcháva aspoň každé dve hodiny.

* Ten playlist má takmer 8 hodín, čo napovedá, na ako dlhý pôrod som sa podvedome pripravovala.