Plánovaný pôrod doma – z pohľadu partnera

Podobne ako pri Kike, keď sa okrem mňa podelil o svoju verziu udalostí aj tato, aj teraz som ho ukecala na zachytenie svojich dojmov (môj popis a zopár obrázkov tu):

Keď sme skončili 40. týždeň tehotenstva a bábo sa začalo pomaly ohlasovať nepravidelnými kontrakciami, povedal som Ivke, že rodiť budeme vo štvrtok. Tento tip vychádzal čiste z mojej lenivosti pamätať si dva rozdielne dátumy narodení svojich detí. Štvrtok by bol 28.4. čo je presne o mesiac skôr, ako sa narodila Kika. Vo štvrtok sa, samozrejme, okrem pravidelne nepravidelných kontrakcií nič nedialo. V piatok to bolo podobné aj keď ja som v práci začal častejšie kontrolovať mobil, či náhodou nemám zmeškaný hovor. Večer som si ešte doberal Ivku, že by sme  cez víkend mohli skočiť na japonský festival Sakura Matsuri do Brooklynskej botanickej záhrady a urobiť zopár bruchatých obrázkov pri rozkvitnutých čerešniach.

V noci som sa prebral na zvuk vŕzgajúcich parkiet, ako Ivka chodila po byte a nemohla spať pre silnejúce kontrakcie. Okolo 3:30 ráno mi prišla oznámiť, že dnes (v sobotu) určite rodíme. Túto informáciu som zobral s nadhľadom, lebo po skúsenostiach s prvým pôrodom sa mi zdalo, že na paniku je ešte čas a môžem ešte zostať v posteli. Kúsok pred štvrtou prišla do spálne znovu, pohľad “ty si ešte v posteli, keď ja tu rodím?” mi stačil na to, aby som definitívne vstal.

Po krátkej porade sme sa zhodli, že najlepšie bude zavolať midwives a dať im vedieť, čo sa deje. Že sa niečo deje bolo asi jasné aj cez telefón, lebo povedali, že prídu. Ivka medzičasom odišla do kúpeľne a ja som začal napúšťať bazén. V duchu som sa snažil spárovať zvuky vychádzajúce z kúpeľne s nejakou fázou Kikinho pôrodu. Zakaždým mi to vyšlo, že pri podobných zvukoch sme s Kikou pomaly končili. Z tejto činnosti ma vyrušila Ivka, keď mi zakričala, že jej odtiekla voda. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že sa bavíme o vode plodovej. V tom momente som už bol definitívne zobudený a bolo mi jasné, že bábo príde o hodne skôr, ako sme čakali.

Ivka sa medzičasom presunula pod sprchu a ja ku telefónu. Rýchlo som skontroloval, kde sa nachádzajú naše midwives a celkom mi odľahlo, keď som sa dozvedel, že jedna z nich je už takmer pred naším domom. Bazén bol medzičasom plný ledva do polovice, ale to na jeho použitie ešte nestačilo. Ked konečne prišla prvá midwife, jej kroky smerovali do kúpeľne, kde sa Iva vo vani snažila predýchať kontrakcie. O niečo neskôr prišli ďalšie dve a doniesli aj všetko potrebné vybavenie.

Niekedy v tom čase sa otvorili dvere na detskej izbe a vo dverách sa zjavila rozospatá Kika. Zvedavo pozerala, čo ju to zobudilo. Ja som už vodu do bazéna tlačil aj očami, ale keď vyšli midwives z kúpeľne a tvárili sa, že už rodíme, tak bolo jasné, že toto bábo sa do vody nenarodí. Rýchlo sme pripravili našu posteľ. Ostala na nej iba plachta a tú sme zakryli nepremokavým obrusom a podložkami. Potom sme šli pre Ivku do kúpeľne a pomohli jej do postele. Na moje veľké prekvapenie Kika to brala celé zatiaľ veľmi športovo. Pobiehala medzi obývačkou a spálňou a vždy zvedavo pribehla, keď na Ivku prišla ďalšia kontrakcia.

Niekto skonštatoval, že už videl hlavičku a atmosféra v spálni bola nabitá emóciami. Krátko na to hlavička vyšla von a bábo prvýkrát zaplakalo. Kúsok pred šiestou ráno bol Kubko na svete. V tom momente plakali asi všetci okrem Kiky. Vytvorila sa tam uvoľnená rodinná atmosféra, presne taká, do akej má bábo na svet prísť. Na porovnanie, v nemocnici som mal trochu pocit, ako keby som bol svedkom nejakého chirurgického úkonu. Bolo to všetko také čisté, odmerané, bez emócií.

Keď Kika videla Kubka pricucnutého na Ivke, hneď sa s ním chcela ísť skamarátiť a pohladkať ho. Mne sa páčilo, že ho hneď nebrali preč ako Kiku, ale ho nechali s Ivkou, dokedy chcela. Ukázalo sa ale, že pri domácich pôrodoch treba mať ešte väčšiu toleranciu na krv ako v nemocnici. Jednak preto, že Ivka stratila výrazne viac krvi ako s Kikou, ale tiež preto, že keď už bolo po všetkom, dostali sme veľmi názorné vyšetrenie placenty. Ako som už spomínal, keď som písal o Kike, s cudziou krvou problém nemám, takže som celé vyšetrenie absolvoval pri plnom vedomí.

Celkový dojem bol veľmi dobrý a keď midwives okolo obeda odišli, mohli sme sa nerušene tešiť z nového člena rodiny.

Malé prekvapenie som mal aj na druhý deň ráno, keď som šiel vyniesť smeti. Po ceste som stretol dvoch susedov a obaja mi blahoželali k novému potomkovi. Asi sme boli trochu hluční (naše byty sú cez chodbu a v druhom prípade o poschodie nižšie, ale nie pod nami).

Ešte malé zamyslenie nad pôrodom doma. Keď som videl, ako sa narodila Kika, tak som mal pocit, že v prípade núdze by sme to zvládli aj sami. Chcem povedať, že sa pre mňa pôrod prestal asociovať ako niečo komplikované a nebezpečné, a skôr som si ho pamätal ako viac-menej bezproblémovú udalosť. Potom keď sme čakali druhé bábo a prišla aj otázka, ako chceme, aby sa narodilo, Ivka prišla s návrhom pôrodu doma. Ja som v zásade nebol proti, len som si nebol istý, či by sme naozaj zvládli všetko bez lekárskeho dozoru.

Ako sa časom ukázalo midwives vedia, čo robia a v prípade komplikácií vedia veľa vecí riešiť priamo na mieste. Keď som spomínal uvoľnenú atmosféru počas pôrodu, tak rovnaká panovala aj počas pravidelných kontrol u nich v office. Boli to hodinové sedenia, na ktorých trpezlivo vysvetľovali, čo bolo treba a odpovedali na naše otázky. Toto bol dosť silný kontrast v porovnaní s 10 minútovými kontrolami, ktoré Ivka absolvovala u svojho lekára pri prvom tehotenstve.

Ďalšou otázkou bola cena. Ich služby by v zásade mali stáť asi polovicu toho, čo nás stál prvý pôrod v nemocnici (uvidíme, keď sa to preženie cez poisťovňu).

Keď sme si porovnali všetky pre a proti, tak nám vyšlo, že to skúsime s midwives a nemocnici sa budeme chcieť vyhnúť. Niekomu sa môže zdať, že to bolo riskantné rozhodnutie, ale ja som rád, že sme ho spravili a ak by sme mali ešte jedno dieťa, tak sa rozhodnem rovnako. Škoda, že takáto možnosť voľby nie je aj na Slovensku. Myslím, že trochu konkurencie by lekárom určite neuškodilo.