… takže toto tričko už pre mňa nie je aktuálne.
Čo sa robí s placentou po pôrode? V nemocnici poputuje spolu s ostatným bioodpadom na spálenie. Tú “Kikinu” (v úvodzovkách preto, že je to podľa mňa fascinujúci orgán – napoly matkin, napoly dieťaťa) som ani nevidela.
“Kubovu” nám Vicki poukazovala pár hodín po tom, ako sa narodil. A možností bolo niekoľko. Mohla ju odniesť so sebou a zbaviť sa jej. Mohla ju odniesť so sebou a vrátiť mi kapsule (placenta encapsulation je proces, keď sa placenta vysuší, pomelie na prášok a naplní do kapsúl, ktoré matka potom užíva). A mohla mi ju nechať v mraziaku, nech si s ňou spravím, čo chcem. Vybrala som si tretiu možnosť.
Keby sme niekde mali svoj dom, svoju záhradu, tak by som ju zakopala a nasadila na to miesto strom. Lenže nemáme. A aj keď je šanca, že možno niekedy budeme, nie je šanca, že by som dovtedy placentu opatrovala a sťahovala (celkom zábavná predstava, ako idem na letisku cez kontroly s placentou v príručnej batožine…). Zasadiť ju len tak niekde v blízkom lese sa mi tiež nepozdáva – jednak to stratí čaro tým, že daný strom už neuvidím, keď sa odsťahujeme, a druhak aj z praktického dôvodu: ak ju tam vyhrabe nejaký okoloidúci pes a dobroprajný majiteľ pošle políciu pátrať, kde je to bábo, ktoré patrí k tejto placente…
Ale niečo som s ňou urobiť chcela a aj keď sadenie neprichádzalo do úvahy, malo to mať niečo spoločné so stromami.
A tak som kúpila farby, plátno a keďže dnes je vonku 40 stupňov v tieni, tak sme namiesto prechádzky mali s Kikou výtvarnú výchovu (kým Kubo spal). My sme vo výtvarnej nosievali plášte, ale u Kiky som použila opačný prístup – vyzliekla som ju (a po skončení posadila do vane). Vyrobila som jej aj 4 pečiatky zo zemiakov, lebo som si myslela, že to ju zaujme, kým sa ja budem zaoberať placentou, ale ukázalo sa, že ona predsa nebude pečiatkovať zemiakmi, keď môže máchať štetcom tak ako ja.
Ale naspäť k stromom. Povedala som si, že spravím zopár odtlačkov s placentou ako korunou stromu a pupočnou šnúrou ako kmeňom. Celkom som s nimi spokojná (aj keď možno vyzerajú trochu viac ako balóny a nie ako stromy… šnúra bola na kratšej strane normálu – asi 40cm). Niekto si možno pomyslí, že to je dosť nechutné, ale na druhú stranu, nezasvätení by podľa mňa neuhádli metódu výroby, keby si jedného dňa pozreli tri obrazy zavesené niekde u mňa doma, a ja budem mať pamiatku. (Aj keď je ďaleko väčšia pravdepodobnosť, že budú zavesené v spálni alebo v master bathroom ako niekde v obývačke).
Zopár technických poznámok (ktovie, možno sa nájde aj niekto iný, kto sa dá na takéto umenie?):
- Rozmýšľala som, či spraviť aj jeden krvavý odtlačok – ešte pred použtím farieb. Nakoniec som sa rozhodla, že nie, lebo ma nelákala predstava zaschnutej oxidujúcej krvi. Ale bolo by možno zaujímavé spraviť taký odtlačok a hneď ho sprejom zalakovať…
- Spravila som tri na papier a tri na plátno. Tie na plátne majú detailnejšiu štruktúru, na papieri sa mi viac “rozpili”. Ale zase na druhú stranu, na plátne sa mi šnúra neotlačila veľmi dobre, lebo placenta bola hrubšia ako šnúra a napnuté plátno sa nedalo ohnúť tak ako papier.
- Keď sa teraz pozerám na hotové výtvory, tak keby som to robila znovu, asi by som ešte viac placentu “poutierala” pred nafarbením. Po umytí som síce trochu papierovými utierkami odsala vodu, ale nechcela som úplne do sucha, lebo som sa bála, že budem mať slabé odtlačky. Opak bol pravdou a boli by ešte zaujímavejšie, keby boli detailnejšie.
- Použila som akrylové farby (po zaschnutí sú vodeodolné).
3 comments