Pred necelými dvoma týždňami som spomínala plánovaný pôrod v galérii. Bábo sa v utorok narodilo.
Aj keď prvá reakcia je ?!?, tak jediné, čo mi na tom trochu vadí je to, že dieťa je prezentované ako umenie (bez jeho súhlasu).
Tento pôrod bol komornejší, ako niektoré pôrody v nemocnici. Bolo to síce “verejné prestavenie”, ale bolo tam okolo 15 ľudí, ktorých si matka sama vybrala (z tých, ktorí prejavili záujem). Pre porovnanie, mamičky v nemocniciach (obzvlášť tých veľkých/univerzitných) často hovoria, koľko rôznych ľudí (z ktorých väčšinu nikdy predtým nestretli) sa premlelo okolo nich počas pôrodu. Nie je to tiež verejné predstavenie? A na rozdiel od toho v galérii, neplánované?
Môj názor je, že pôrod je rodinná udalosť a že by pri ňom malo byť viac ľudí, než len rodičia a odborná pomoc. Nemyslím práve na návštevníkov galérie, ale skôr na sestry, mamy, sesternice, kamarátky, susedky, netere alebo iné blízke osoby. Aj také, ktoré už majú deti a môžu byť oporou, aj také, ktoré ešte nemajú, ale môžu stále pomôcť a takýmto spôsobom asimilovať pôrod ako niečo normálne, aby potom, keď raz príde ich čas, nešli úplne do neznáma. Toto nutne neznamená, že pôrod by mal prebehnúť doma (aj keď tam je prítomnosť viacerých ľudí pravdepodobnejšia a jednoduchšie zariaditeľná).
Keby som mala príležitosť byť pri pôrode predtým, než som išla na svoj prvý, určite by som ju využila. Príležitosť nebola, ale našťastie žijeme v dobe internetu, takže niečo som mala napozerané aspoň online. Dnes už ľudia pôrody dokonca blogujú alebo vysielajú naživo, takže keď niekto dodatočne zverejní pôrodné video (toto bol pôrod doma, ktorý prebehol rýchlejšie, ako stihli prísť pôrodné asistentky a bábo potrebovalo trochu pomôcť s dýchaním), tak je to už dokonca istým spôsobom menej “otvorené” (určitá časová medzera a možnosť rozhodnúť sa presne, čo bude uverejnené).
Neberiem to ako exhibicionizmus, aj keď to vyžaduje zbavenie sa veľkej časti ostychu. Je to normalizácia pôrodu. Ľudia sa učia napodobňovaním. Tak sa naučíme chodiť, bicyklovať, plávať. Predtým, ako šoférujeme, tiež sa najprv pozeráme, ako to robí niekto iný. Ale z nejakého záhadného dôvodu sa v dnešnej dobe pôrody (a často aj kojenie) dejú za zatvorenými dverami. A pritom ženám hovoríme, že sú dôležité a často náročné. Niet divu, že potom vzbudzujú obavy.
Pôrody, ktoré vidno vo filmoch alebo v televízii, sú väčšinou rýchle, hlučné, nebezpečné a viac či menej nechutné. Je síce pravda, že naše predstavy o pôrode viac formuju rodina a blízki známi, ale títo ľudia pozerajú tie isté filmy, tú istú televíziu. A pozerajú ich aj ľudia, ktorí pracujú v nemocnici. Áno, tí majú okrem toho za sebou aj roky školy a roky praxe, ale stále to má vplyv na ich “pôrodnú kultúru”. A ako Henci Goer hovorí vo svojej knihe The Thinking Woman’s Guide to a Better Birth:
To, či budete mať cisársky rez, nejakú inú procedúru alebo medikamenty počas pôrodu, má pomerne málo do činenia s tým, v akom stave sa vy alebo bábätko nachádzate. Čo sa vám stane takmer úplne závisí na filozofii a štýle tých, ktorí sa o vás starajú.
Tu je video, kde mladá žena hovorí, aké to bolo, byť pri pôrode a ako to zmenilo jej pohľad:
Keby takáto skúsenosť bola bežná, zmenilo by sa to, ako všetci pôrod vnímame (a možno by potom tieto štatistiky nemali taký trend, aký majú). Namiesto toho, aby vzbudzoval len obavy, ženy by mohli byť pokojnešie, pripravenejšie a sebavedomejšie, lebo by vedeli, že je to síce náročné, že to (pravdepodobne) bude bolieť, ale že to zvládnu.