Ten prvý víkend kurzu pre duly? Vrátila som sa z neho v podobnom stave ako zo svojho prvého matického sústredenia. Unavená, motivovaná, na prvý pohľad akoby so zľahka vymytým mozgom.
Plán je takýto: počas roka bude ešte 5 takýchto víkendov, niektoré v Bratislave, niektoré v Poprade, pomedzi ne samoštúdium. Po ich absolvovaní budem dula “v zácviku” a môžem začať chodiť k pôrodom. Certifikát dostanem po úspešnom absolvovaní aspoň dvoch, napísaní práce a zložení skúšok.
Aha, áno. Pre nezasvätených ešte na vysvetlenie:
Čo je to dula? Ako píšu na svojej stránke Slovenské duly, je to špeciálne vyškolená žena, ktorá poskytuje starostlivosť mamičkám počas tehotenstva, pôrodu, šestonedelia a dojčenia. Ťažisko jej práce je počas pôrodu, kedy sa snaží poskytnúť rodičke fyzickú aj psychickú podporu a snaží sa jej pôrod uľahčiť. Ak je pri pôrode aj partner, časť starostlivosti je nasmerovaná aj naňho. Dula však neposkytuje zdravotnícke služby, ani nezasahuje do kompetencií zdravotníckeho personálu.
Podľa Mothering the Mother, How a Doula Can Help You Have a Shorter, Easier and Healthier Birth, prítomnosť duly pri pôrode:
- znižuje počet cisárskych rezov o 50%
- dĺžku prvej doby pôrodnej (fázu „otvárania“) skracuje v priemere o 25%
- použitie oxytocínu je potrebné v o 40% menej prípadoch
- užívanie liekov proti bolesti v o 30% menej
- použitie klieštov o 40% menej
- žiadostí o epidurálnu anestéziu je o 60% menej
Prítomnosť duly pri pôrode preukázateľne pozitívne ovplyvňuje jeho dĺžku a možný výskyt komplikácií.
Takže na takéto som sa dala. Prečo? Napíšem to aj za cenu, že to vyznie ako naivné klišé… Ja by som naozaj dopriala kažej žene, aby jej pôrody boli istým spôsobom také, ako ten môj druhý. Aby sa cítila bezpečne, aby v tej miestnosti bola láska, aby to pre ňu bola pozitívna skúsenosť, ktorá ju posilní (bez ohľadu na to, aký to bude pôrod). A nechcem o tom len teoretizovať, chcem pre to aj aktívne niečo spraviť.
Strelené? Asi.
Ešte niečo málo k tomu školeniu samotnému:
- Krásne to hneď na začiatku povedala jedna z inštruktoriek. My všetci (ja teda obzvlášť), často používame telo iba ako dopravný prostriedok pre hlavu, v ktorej sedíme. A jedna z vecí, ktoré sa musíme znovunaučiť, je ako pracovať s tým fyzičnom – aj svojím, aj tým druhých ľudí.
- “Dulenie” je práca, nie poslanie.
- Skúste si niekedy toto cvičenie: nechajte niekoho iného, aby vás obul do vašich (najlepšie zimných, šnurovacích) topánok. Skúste to dvakrát. Raz tej druhej osobe počas obúvania nepoviete vôbec nič, bude vás obúvať tak, ako sa jej/mu to zdá najlepšie. Druhýkrát presne naopak. Váš “obuvák” neurobí nič, čo mu explicitne nepoviete (“chyť topánku, zdvihni ju, …”). Dojmy? Je jedna vec, ako to súvisí s prácou duly, ale čo ma okamžite napadlo, bolo, že ja okrem seba často obúvam ešte ďalších dvoch ľudí. Tým prvým spôsobom.
- Bolo nás tam 13 z rôznych kútov Slovenska. Niektoré ešte nerodili, niektoré už majú deti, niektoré tam tie deti mali so sebou, niektoré už majú vnúčatá. Celkovo veľmi zaujímavá a mne sympatická zmes.
- Zážitok som mala už cestou tam. Logisticky sme to mali vymyslené tak, že sme všetci štyria v piatok večer prišli k svokrovcom do Senca a ja som sa v sobotu ráno sama pobrala do Bratislavy. Ale ešte pred odbočkou na diaľnicu som sa odstavila na krajnici, lebo auto vydávalo nejaké divné zvuky. (Ja viem, mechanik zo mňa nebude.) Vystúpim a tam defekt, koleso úplne spľasnuté. Tak som zavolala svojho rytiera. Namiesto na bieleho koňa sadol do modrej Hondy a prišiel ma aj so svokrom zachrániť. Vymenili koleso za dojazdové a išlo sa do servisu. Musím im spraviť reklamu, lebo za 5 eur som si to zhruba o pol hodinu už bez klinca v pneumatike opäť šoférovala do Blavy. Prišla som síce neskoro, ale už aspoň viem, ako vyzerá a ako sa používa náš zdvihák.