Keď sme sa vrátili zo Sezamu, tak sme sa len oprali, prebalili a vyrazili zase na potulky. Náš posledný prázdninový výlet bol do hôr na severe Talianska, kde sme sa stretli s Thomom a Julie – američanmi, u ktorých som rok bývala, keď som chodila na strednú školu. Nie, nebola to náhoda, vedeli sme že idú do Talianska na svoje 25. výročie svadby, tak sme si tam s nimi dali rande.
Príchod bol adrenalínový – teda aspoň pre mňa. Išli sme cez Gardena Pass (2,136 m. n. m.). Cestička úzka, že dve protiidúce osobné autá sa škrabkajú zrkadlami, samozrejme strmá a veľmi zákrutová. Ale to nebráni ani nákladiakom a autobusom, aby sa tam vybrali a túrovali, čo to dá. Do toho vytešení motorkári. A bicyklisti buď fučiaci do kopca alebo fičiaci smerom dolu. Samozrejme, že po strede cesty. Viac som sa bála asi len na road to Hana.
Ale potom sme už chodili pešo a to bola paráda. A už rozumiem, prečo sem všetci chodia lyžovať. Musíme niekedy ísť aj my.
Kika bola výborná. Cestou do Talianska nám hovorila, ako ona vie dobre po anglicky a ako sa s tými američanmi bude rozprávať. Rýchlo však pochopila, že to nebude také jednoduché. Slovnú zásobu má síce dobrú, ale anglické vety jej veľmi nejdú. Prvý deň to boli jednoslovné odpovede na jednoduché otázky. Ale potom jej prirodzenosť komunikovať prerazila, chodila sa ma stále vypytovať a odhodlane skladala kostrbaté spojenia. Bolo fascinujúce to pozorovať… akurát škoda, že Kubko ostal v yes/no móde. A my sme si zase raz dali záväzok ako sa do tej angličtiny viac pustíme aj doma.
