In sleep he sang to me, in dreams he came, the voice which calls to me and speaks my name, and do I dream again? For now I find, the Phantom of the opera is there, inside my mind… Toto som si pospevovala včera cestou v metre a Mišo ešte dnes pol dňa. Asi sa nám fantóm naozaj dostal do hlavy.
Začalo sa to čudným komplimentom. Mišo povedal, že som ako Tefal. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, čo tým myslí, lebo moje znalosti reklamy sú len povrchné. To, že som zobrala lístky a foťák, bral ako samozrejmosť, ale trochu ho prekvapilo, že som nezabudla ani na jeho okuliare. Myslím na všetko.
Vybrali sme sa na Fantóma opery do Majestic Theatre. Tento muzikál sa tu hrá už vyše 15 rokov šesť večerov v týždni. Po skončení nám došlo, že by polovicu divadla museli komplet prestavať, keby v ňom chceli hrať niečo iné (čo pri neutíchajúcom záujme asi nehrozí veľmi skoro). Scéna je totiž postavená práve pre tento muzikál a to takmer dokonale. Pamätáte si ako to začína? Dražbou v schátranom divadle so spadnutým lustrom, ktoré sa zrazu vráti v čase do obdobia svojej najväčšej slávy. Presne tak to začalo aj tu. A tá premena divadla späť na nové bola naozaj pôsobivá, vrátane dvíhania obrovského lustra, ktorý prešiel len pár desiatok centimetrov nad hlavami divákov prv, než vystúpal k stropu.
Ja som bola zvedavá, ako sa vysporiadajú s podzemnými scénami, ale klobúk dolu. Namiesto dlhého schodišťa poslúžil pohyblivý mostík a jazero, na ktorom člnkovali, vyzeralo skoro ako voda. Ale buď bolo javisko deravé ako sitko alebo to bola parádna ilúzia, ale tie stovky sviečok, ktoré sa zrazu vynorili z vody (rozumej pary) mi vyrazili dych. Podobne aj veľké zrkadlo, do ktorého sa speváčka pozerala, odrážala sa v ňom jej izba a zároveň bolo vidieť fantóma stojaceho za ním.
Alebo jej milý, keď ju bežal zachrániť, zoskočil zo schodišťa (rozumej pohyblivého mostíka) rovnými nohami dolu letel asi dva metre, čo sme videli a ladne pokračoval niekam dalej ako Alenka do ríše divov. Ja viem, asi by som sa mala skôr vyjadriť k tomu, ako sa mi páčilo predstavenie po hudobnej stránke, ale nemôžem si pomôcť, tie plynulé zmeny kulís (rozumej nielen výmena stoličiek ale komplet zmena scény počas deja) a zaujímavé triky predstaveniu veľmi pomohli.
Páčilo sa mi aj to, že o väčšinu hudby sa postaral živý orchester schovaný pod javiskom. Dirigent mal stupienok tak na medziposchodí, aby mohol dirigovať a zároveň vidieť, čo sa deje na scéne. Akustika dokonalá, speváci spevaví (zvládali aj operné časti), predstavenie pôsobivé – vrátane bleskov, lietajúcih svetlíc, lustra padajúceho na divákov, ktorý si to až na poslednú chvíľu rozmyslel a pristanál na javisku, a prekvapujúceho konca. Nie, nekončí to úplne ako vo filme, ale neprezradím. Čo ak náhodou niekedy zavítate, nemôžem vám pokaziť prekvapenie.
Ale aby som sa toľko nerozplývala, je mi načim aj trochu skritizovať. Prečo keď mi môžu zobrať kabát do šatne v slovenskom divadle (a americkom múzeu), tak tu ho musím mať dve hodiny na kolenách? A prečo musí byť všetko tak veľmi načančané? Viem, dej sa odohráva v opere, ale keď počet dekoračných zlatých anjelikov prekročí desiatku, je čas sa nad niečím zamyslieť. Keby tí, ktorí vyrábali dekorácie a kostýmy, použili zhruba tretinu všetkých ozdôb, tak by to bolo len jemne prehnané. Asi to celé najlepšie vystihuje jedno slovo: spectacular.
Otázkou ostáva, či to tých spevákov ešte baví…