Ako som už písala minule, do Národného Parku Zion sme prichádzali za súmraku. Prešli sme tunelom, kľukatými serpentínami a pohľadali svoje miesto v kempe. Až na druhý deň ráno sme sa začali obzerať, že kam sme sa to vlastne dostali. Slovo “zion” pochádza zo starej hebrejčiny a znamená útočisko. Národný Park Zion je zelené údolie chránené strmými skalami.
Po nie veľmi úspešnej výprave do mestečka Springdale za hranicou parku (čo nebol prekvapujúci výsledok vzhľadom na fakt, že bola nedeľa a jediné schopné potraviny sme minuli) sme sa vybrali na výlet. Tento nám odporučili Kika s Feldom a veľmi sa nám páčil, ale (ako tvrdí aj turistický sprievodca pre Zion) naozaj nie je vhodný pre ľudí, ktorí majú strach z výšok. Prvú hodinku cesty je všetko v pohode, strmý ale vyasfaltovaný chodník vás dovedie na Scouts’ Lookout – skautskú vyhliadku. Potom to začne byť adrenalínové. Chodník miestami len pol metra široký, strmý zráz na jednu aj na druhú stranu a na pomoc reťaze. A akože sa to táto skala volá? Angels Landing – pristávajú tam anjeli.
Ak vás napadla tá istá otázka ako aj mňa – koľko ľudí im odtiaľ spadlo a či s tým nejako súvisí aj názov skaly – tak National Park Service hovorí, že od roku 1983 spadlo dolu 6 ľudí, naposledy v júni tohto roku. Čo sa týka mena, to sa vraj uchytilo v roku 1916, keď reverend Frederick Fisher skúmal Zion a pri pohľade na tento monolit vyhlásil: “only an angel could land on it” – tam by mohol pristáť iba anjel. No, čo vám viac budem rozprávať. Smrť v očiach, ale vyliezli sme a zo šikmej striešky sme obdivovali parádny výhľad.
Cestou odtiaľ sme sa zastavili ešte pri Emerald Pool – Smaragdovom Jazierku – ktoré vyzeralo ako polovyschnutá žaburina a vodopád, ktorý mal doňho vtekať, sme museli chvíľku hľadať. Raz darmo, koniec augusta vodopádom v púštnych oblastiach nepraje. Kika s Feldom nám ešte odporúčali výlet do Narrows – Úžiny, kde treba hikovať v úzkom kaňone proti prúdu Virgin River (áno, chápete to správne, treba ísť po kolená až po pás vo vode), ale mali sme iné plány a okrem toho sme si prečítali aktuálne povodňové varovanie (počas búrky Narrows nie sú práve ideálnym miestom na pobyt) a pobrali sme sa o dom ďalej.
Cesta Utahom viedla cez kamenné planiny – a tým nemyslím nejaký rozsypaný štrk, ale takmer jednoliate kamenné podložie – cez horský priesmyk a cez ďalšie dva národné parky. V prvom z nich – Bryce Canyon – sme robili takú americkú turistiku: povozili sme sa autom po vyhliadkových bodoch, kde sme vystúpili, pofotili a išli ďalej. Áno, je to trošku škoda, lebo aj tu sa dajú robiť pekné výlety (k Thorovmu kladivu alebo do ríše víl a iné), ale chcelo by to viac času, a tak sme len na krátkej prechádzke poobdivovali hoodoos – to sú tie zvláštne kamenné stĺpiky, ktorých tam bolo neúrekom – a zamierili do Capitol Reef.
Capitol Reef je okrem parádneho skalného útesu zaujímavý dvoma praktickými vecami. Jedna je to, že je to jeden z mála národných parkov, kde sa neplatí vstupné a druhá je to, že sa v ňom nachádza dedinka Fruita s ovocnými sadmi, ktoré tu koncom 19teho storočia nasadili Mormoni. Tí tam už nie sú, ale jablkové, hruškové, čerešňové, marhuľové a broskyňové sady tam ostali. Trochu smola bola, že sme tam dorazili v “jablkovej sezóne” (a nie napríklad broskyňovej alebo čerešňovej), ale to nás neodradilo od toho aby sa v jednom sade nezastavili. Je to taká samoobsluha, naoberali sme si jablká a za tie, čo sme odnášali, dali nejaké peniaze do kasičky pri bránke (za tie, čo sa vám podarí zjesť priamo tam, sa neplatí).
A potom už smer Arches. Cestou sme predbehli búrku a nielenže sme v Arches zase stavali stany po tme, ale tentokrát aj v poriadnom vetre a bleskoch a len sme tak rozmýšľali, či sa to na nás niekedy nad ránom vyleje. Ale o tom nabudúce…