A tak sme ostali sami s malým modrým škaredým autom a pobrali sme sa do Californie. Prvou zástavkou bol národný park Joshua Tree. Joshuovníky sú také zvláštne juky. Aj keď tak celkom nevyzerajú, mne pripomínajú Truffuly z knižky Lorax od Dr. Seussa. Ako teda vyzerajú? Sú také nohaté, rukaté, zaujímavé… nechali sa nimi išpirovať aj U2.
Pôvodný plán bol taký, že niekde v kempe pod joshuovníkmi prespíme. Ale teplota neklesala a toto je miesto, kde sa stretávajú dve púšte. Jedna suchá a horúca a jedna ešte suchšia a ešte horúcejšia. Tak sme si pozreli juky, kaktusovú záhradu a išli ďalej hľadať motel s klimatizáciou.
Na druhý deň sa ukázalo, že California môže byť aj pekná, keď sme cestou do ďalšieho parku prechádzali sadmi pomarančovníkov, pistáciovníkov a kadejakými inými. Aj sme sa na jednej takej farme zastavili a nakúpili ovocie, oriešky a med. Mišo zahlásil, že taký sad by teda bral. A potom už stupák skoro 2000m do Sequoia and Kings Canyon National Park.
Toto bolo jediné miesto za celú dovolenku, kde nám bolo večer aj chladno – vítaná zmena. Ďalšia zaujímavosť bola, že každé kempovacie miesto malo “protimedvediu skrinku” – ukotvenú a s rafinovanou kľučkou – do ktorej sme dali všetky potraviny, hygienické potreby a smeti, ktoré sme zatiaľ nemali príležitosť vyhodiť. Aj keď sme medveďa nestretli, vraj sú častými návštevníkmi. Alebo lepšie povedané, sú tam doma, takže takéto opatrenia sú namieste. Ale asi vám je jasné, že sme tam neprišli ani pre zimu, ani pre medvede.
Sekvoje sú úžasné. A tie lesy tam vyzerali ako z rozprávky. Áno, je pravda, že po dvoch týždňoch v púšti by ma potešil každý les, ale toto bolo dokonalé. A že aké veľké sú sekvoje? Veľké. A ťažko sa objímajú. Sú aj celkom staré – ten najstarší má 3200 rokov. Ale šišky a semienka majú maličké (tá veľká je z borovice). Drevo majú mäkké a vlastne vôbec nevyzerá ako drevo. Skôr ako namačkaná vláknina a práve to im pomáha prežívať požiare. Skoro všetky, čo sme videli, mali nejaké obhoreniny. Poviete si, že ako dobre, že je táto oblasť chránená, veď predsa National Park Service (Rangeri) sa postarajú, aby tam už žiadne požiare neboli. Ale to by tam už potom neboli žiadne nové sekvoje. Oni totiž tie šišky zhadzujú zatvorené a jedine teplo z požiaru ich vysuší natoľko, aby sa otvorili a vysypali semiačka. Takže sekvoje tie ohne potrebujú. Preto ich rangeri z času na čas kontrolovane zapália.
Asi najnavštevovanejšou sekvojou v celom parku je Tunnel Log, kde sa všetci fotia ako jazdia cez strom. Populárny je aj Tharp’s Log, v ktorom sa jeden chovateľ dobytka uytoval. No a samozrejme generáli Sherman a Grant. Vyliezli sme aj na dve skaly – na Moro Rock (parádny výhľad) a ku Sliding Rock. Mt Whitney (najvyšší kopec v USA ak nerátame Aliašku) sme odtiaľto síce nevideli, napriek tomu, že do Sequoia National Park patrí, ale obzreli sme si ho o pár dní neskôr, keď sme sa vracali po druhej strane Sierry Nevady.
Nuž a potom (s povinným nákupom na ovocnej farme) smer Yosemite. Na Glacier Point je to asi 15 míľová slepá zachádzka, ale vrelo odporúčam. Bola to naša prvá zastávka v parku a výhľad na údolie je odtiaľ neskutočný. Potom sme prešli okolo známeho útesu El Capitan, okolo vodopádu Bridal Vail, bleskovo navštívili potraviny a zaliezli sme spať, lebo nás čakal náročný deň. Musím priznať, že sme boli varovaní dopredu. Kika a Feldo tento výlet spravili pár týždňov pred nami a hovorili, že to nie je sranda. Ale povedali sme si, že skúsime aj my.
A kam sme išli? Na Half Dome – na tú zrezanú skalu, čo ju tak parádne bolo vidieť z vyhliadky na Glacier Point. Vyrazili sme okolo pol siedmej ráno, strihli si to po Mist Trail – ten chodník dostal meno oprávnene, lebo ide veľmi blízko vodopádu Vernal Fall a na jar je vhodné si zobrať so sebou pršiplášť (alebo ísť po dlhšom ale suchom chodniku Muir Trail). Na konci leta tam už sprcha nebýva, takže sme boli mokrí akurát tak od potu. Potom ďalší vodopád – Nevada Falls – a potom kusisko pod skalu. Tam sme si sadli a čumeli. Posledný úsek sa ide strmo po hladkej skale len za pomoci natiahnutých oceľových lán. To sme síce vedeli dopredu, ale naživo to vyzerá ináč. Ale povedali sme si, že to aspoň skúsime, keď sme sa už dotrepali skoro 10 kilometrov až tam.
Aj sme vyliezli, aj výhľad sme si užili, ale druhý raz ma tam už nikto nedostane. Nejde o pľuzgiere, ktoré sa mi spravili na rukách, ako som sa veľmi držala toho lana (áno, mala som si zobrať rukavice), ale ten pohľad dolu bol pre mňa o dosť strašidelnejší ako na Angels Landing a už ten bol scary. Cesta dolu bola ešte horšia ako cesta hore (premávka je obojsmerná, takže sa treba vyhýbať tým, čo ešte len lezú hore) a skvelý pocit bol zase sadnúť si dolu a dívať sa na tie oceľové laná zospodu. Po pár hodinách (a kilometroch) sme hotoví dorazili do kempu, ešte vyhrabali poslednú silu na sprchu a spali ako v oleji. Ani tu sme nemali medvediu návštevu (našťastie), ale jedného sme videli v diaľke.
Do Yosemite sa však ešte niekedy budeme musieť vrátiť, lebo tam je ešte veľa zaujímavého na chodenie, ale už bol čas pobrať sa zase ďalej. Chceli sme totiž ešte stihnúť Death Valley a Las Vegas.