… alebo koniec nášho výletu. Posledný národný park, ktorý sme navštívili, bol Death Valley – Údolie smrti. Nebolo úplne mŕtve, ale takmer. To je miesto, kam sa chodí s plnou nádržou benzínu a zásobou vody. A najlepšie cez sezónu, ktorú majú v zime, lebo v lete pobyt vonku nie je veľmi príjemný. Ale na druhej strane, našli sme tam aj bazén a palmy (a benzín dvakrát tak drahý ako normálne).
Čo je na Death Valley zaujímavé, je to, že sa tu na pomerne malej ploche (aj keď je to jeden z najväčších národných parkov) nachádza niekoľko veľmi zvláštnych úkazov. Je tu Badwater Basin – slaná planina 80m pod morom, farebné skaly, ktoré vyzerajú, akoby len tak niekto rozhadzoval kúsok farby sem, kúsok tam (napríklad umelcova paleta), pieskové duny, zvláštne násypy, kráter sopky alebo skaly, ktoré sa sami hýbu.
Nie, to si nevymýšľam. Naozaj je tam miesto, ktoré sa volá Racetrack – pretekárska dráha – kde si pomaly putujú skaly po vyprahnutej planine. Väčšina z nich sa pohne tak raz za dva-tri roky a ich stopa ostane viditeľná nejaké tri-štyri roky, ale zatiaľ nikto nevidel ani jednu v akcii. Dokonca sme v návštevníckom centre videli kreslený vtip, ako v noci korytnačky tie kamene ťahajú z miesta na miesto.
Ale napriek tomu, že sme sa na Racetrack chceli ísť pozrieť, neodvážili sme sa. V lete sa tam totiž neodporúča ísť vôbec a v zime len s náhonom 4×4 a vysokým podvozkom. V lete je zem taká horúca, že to jednoducho pneumatiky nevydržia a prasknú. Presne toto sa stalo jednej rodine v lete 2006. Napriek tomu, že cez deň ostali v tieni auta a vybrali sa pešo naspäť až v noci (teplota stále nad 30 stupňnov Celzia ale prešli vyše 18 míľ), tak to takmer neprežili. Ich jediné šťastie bolo, že ráno stretli ďalších bláznov, ktorí tam smerovali a tí ich odviezli naspäť do civilizácie. Rangeri by ich boli našli po týždni a sami by pešo nedošli. Že prečo nevolali pomoc? Nielen v Death Valley ale v národných parkoch všeobecne je pokrytie takmer žiadne.
Takže návštevu putujúcich skál sme vynechali úplne, ale aj na tých miestach, kde sme sa zastavili, sme vychádzali z auta len na krátko. Celé to bolo ako z nejakého fantastického filmu. Nuž a odtiaľ naše putovanie viedlo do Sin City (Las Vegas). Hneď na úvod musím povedať, že to nebol môj nápad. To len môj drahý zahlásil, že musíme ísť rozbiť bank do kasína. Ale nakoniec sa ukázalo, že to nebola až taká hrozná zastávka.
V kasíne sme síce nevyhrali (teda trochu áno, ale potom sme zase prehrali, takže celková bilancia bola -$2, aspoň budeme mať šťastie v láske), ale sme sa napráskali do prasknutia v all-you-can-eat reštaurácii aj na večeru aj na raňajky za symbolickú cenu, načapovali najlacnejší benzín za celú cestu (zjavne sa tunajší podnikatelia spoliehajú na to, že čo turisti neminú na jedlo, hotel a benzín, to prehrajú v kasíne) a pozreli spievajúcu fontánu a výpredaj vo Victoria’s Secret.
Jedna ponuka, ktorú sme však nevyužili, bola slečna na izbu. Nie, že by nám ich neboli ponúkali, stačí krátka prechádzka po stripe – to je tá hlavná ulica s naväčšími hotelmi a kasínami – a človek si môže vybrať zo všetkých možných veľkostí, tvarov a farieb (Pričom policajti sa len prechádzajú obďaleč a tvária sa akože nič. Prostitúcia je síce v Nevade povolená, ale len v “okresoch” (counties) pod 400tisíc obyvateľov (vie mi niekto vysvetliť zmysel takéhoto kritéria?), čo Vegas už dávno prekročilo), ale sa nám zdalo, že si asi vystačíme sami.
Prezývka Sin City sa naozaj hodí, lebo človek s dostatočným množstvom preňazí si môže kúpiť takmer čokoľvek. A aj ten, kto nemá toľko peňazí – to akože my – môže navštíviť Eiffelovku, Brooklyn Bridge (ako doma) a podobne. Ráno sme sa vymotali a cestou do Phoenixu ešte zastavili pozrieť Hoover Dam. Vody nemali veľa, ale turistov áno. Mišo tam chvíľku zmätene pobehoval, lebo hľadal hraničnú čiaru Arizona/Nevada, ktorú si pamätal z nejakého filmu, a oni tam mali len tabuľku. Tak sme pookukovali horu betónu a cestu, ktorú tam stavajú na vysokých stĺpoch (by som chcela vidieť, ako tam budú dávať ten stredný diel) a potom už len rovnou čiarou do hotela pri letisku vo Phoenixe.
Bola som celkom rada, keď sme sa ráno zbavili toho malého modrého čuda, lebo za tých pár dní, čo sme v ňom jazdili, mu stihlo prasknúť čelné sklo a podozrivo z neho kvapkala voda (čo sme dúfali, že bol len dôsledok klimatizácie). Celkový dojem? Paráda! Je pravda, že nám tri týždne potulovania sa stačilo a do púštnych parkov sa tak skoro (ak ešte niekedy vôbec) nechystáme, ale inak by som pokojne išla zas.