… alebo ako sme boli na dvoch koncertoch. Nie, nie naraz, len to tak vyšlo, že krátko po sebe. Na Elán sme išli minulý piatok do Carnegie Hall. Nebolo to síce až také, ako písali noviny, ale bolo to dosť dobré. Carnegie Hall je známa koncertná sieň, aj keď sa väčšinou spája s vážnou hudbou. Koluje napríklad vtip, ako sa raz na ulici blízko Carnegie Hall okoloidúci spýtal klaviristu Rubinsteina, ako sa dostane do Carnegie Hall. A na to mu Rubinstein povedal: “Practice, practice, practice.” (Cvičiť, cvičiť, cvičiť.) Elánisti vraj cvičili dva mesiace.
Do hlavnej sály sa zmestí asi 2800 ľudí a aj keď sa nezaplnila úplne, lístky boli vypredané už nejakú dobu dopredu. Poschádzali sa Slováci a Česi nielen z New Yorku, ale kde-tu sa vyskytli aj nejakí Američania. Nuž a potom prišiel Elán. Nazvučení boli veľmi dobre, lebo aj keď sme sedeli dosť vpredu, neboli sme “ohučaní”, ale to je asi viac spôsobené pravidlami Carnegie Hall ako Elánom samotným (pamätáme koncert na Seneckých jazerách), lebo tá povoľuje len určitú hlasitosť.
Zaujímavé bolo, že so sebou priniesli aj tri huslistky (vraj aby sa bolo aj na čo pozerať), ktoré oživili niektoré pesničky, a gitaristu Henryho Tótha, ktorý bol naozaj výborný. Okrem novej pesničky Búrka hrali samé staré známe, takže publikum spievalo. Zaujímavé bolo, že zo stoličiek ľudí zdvihla Stužková – každý si asi zaspomínal – a tým sa začali ťažké časy pre uvádzačov. Tí dovtedy ešte sem-tam upozorňovali ľudí na zákaz fotenia, ale potom už fotil jednoducho každý (okrem nás). Uličky medzi sedadlami sa zaplnili, všetci stáli a uvádzači len čumeli (spolu s takými men in black s nenápadnými sluchátkami v ušiach, ktorí stáli pod pódiom, tvárili sa nebezpečne a vyzerali ako z filmu).
Trochu divná bola prestávka uprostred, keď všetci zložili nástroje a bez nejakého komentára odišli (ináč, gitár bolo na pódiu spolu 10 a 10 bolo aj ľudí vrátane huslistiek). Na konci ďalšie prekvapenie pre uvádzačov, ktorí už otvárali dvere a ľudia ešte vytlieskali Elán po tretí krát (to v Amerike asi veľmi obvyklé nie je. Jeden prídavok a ide sa domov). Celkový dojem dobrý, ale ten hodinový potlesk, o ktorom písali v slovenských novinách, som si nevšimla.
Nuž a predvčerom sme sa vybrali na Genesis do Madison Square Garden. To bolo úplne iné kafe. V hale sedelo asi 12tisíc ľudí (my úplne navrchu), basy také, že sa miestami otriasala podlaha. Veľa sme toho ani nenaspievali, ale tak ako ma na Eláne dostal gitarista, tak tu bubeník. Teda lepšie povedané to, čo predviedol Phil Collins spolu s Chesterom Thomsonom, aj samo o sebe stálo za lístok. K tomu kopa svetiel, projekcie a ohňostroj na záver (plus jeden prídavok)… taký vydarený koncert.