Minulý týždeň sme mali jarné prázdniny a aj keď sme pôvodne plánovali výlet snehového charakteru, nakoniec sme išli do Kostariky. Ukázalo sa, že to bol dobrý výber – krajina je to krásna, čistá a pomerne bezpečná. Ak sa chcete pozrieť, kadiaľ sme chodili, tak tu, ak chcete vidiet, čo sme tam videli, tak tu a ak chcete vedieť, ako bolo, tak čítajte ďalej.
Začalo sa to tak trochu nepríjemne, až sme mali pocit, že niekto asi nechce, aby sme na tento výlet išli. Vstávali sme niečo po tretej, aby sme stíhali let o siedmej. To že električky o takom čase nechodia, sme vedeli a objednali sme si hobokenský taxík. Lenže nás nenapadlo, že keď nechodia električky, tak je zamknutý aj priechod na zástavku, cez ktorú sme chceli prejsť do Hobokenu. Tak voláme do taxislužby, nech pre nás prídu hore do Union City. Je to síce trochu obchádzka, ale nemalo by to trvať (obzvlášť nie v noci) viac než nejakých 10 minút. Po 20tich a ďalšom telefonáte sme začali byť nervózni a keď ten náš neprichádzal, tak sme jednoducho zamávali na taxík, ktorý práve išiel okolo. Samozrejme, keď sme nastúpili, tak sa zjavil aj ten “náš” a škaredo sa na nás pozeral, ale to sme už fičali na stanicu Pathu.
Ten vlak, ktorý sme chceli stihnúť, sme kvôli taxíkom asi o minútu zmeškali a počkali sme si pol hodinu na ďalší. To už sme sa vzdali myšlienky pokračovať z Manhattanu na letisko metrom a rovno sme zobrali ďalší taxík. Na letisko se dorazili síce načas, ale problémy tým neskončili. Nastúpili sme do malého liedadla, ktoré nás malo odviesť do Philadelphie a čakali. Najprv dlho dlho nič a potom nám oznámili, že Philadephia je zavretá, nepríjma ani nevysiela žiadne lety, že ďalšie “okno na odlet” máme o hodinu, dovtedy budeme čakať a uvidíme, či o tú hodinu budeme môcť odletieť. Lietadlo aj s nami na palube odrolovalo niekam na parkovisko a čakali sme. Skúsili sme poslať dve sms do Googlu, jednu s číslom tohto letu a jednu s číslom toho nadväzujúceho. Odpovede hovorili, že obidva sú načas. Po hodine sme vzlietli a keď sme došli do Philadelphie, tam sa všetci tvárili akože nič. Doteraz nám nie je jasné, o čom to hodinové čakanie bolo.
Našťastie nás – a ďalších asi desiatich spolucestujúcich – lietadlo z Philadelphie do San Jose počkalo a vtedy sa nám naozaj začala dovolenka. Preleteli sme ponad Kajmanské ostrovy, Kubu (aj keď som bola v domnení, že tadiaľ americké lietadlá nemôžu) a Nikaraguu a pristáli sme v hlavnom meste Kostariky. Prvýkrát v živote sa nám stalo, že nás niekto čakal na letisku s cedulkou s menom.
Kostarika je rozlohou aj počtom obyvateľov len o trošku menšia ako Slovensko, ale približne 3 zo 4.5 milióna obyvateľov žijú v San Jose. Múzeum zlata, ktoré sme chceli vidieť už bolo zatvorené, ale prešli sme sa aspoň po hlavnej ulici a tržnici. Chceli sme vyskúšať nejaké typické jedlo, ale na hlavnej ulici nemali žiadne reštaurácie. Keď som sa pýtala španielsky hovoriaceho policajta na nejakú reštauráciu, spokojný, že nám môže pomôcť, nám ukázal McDonald. Keď som povedala, že radšej niečo kostarické, odnavigoval nás do blízkej sody (soda je v Kostarike niečo medzi kaviarňou a neformálnou reštauráciou). Tam tiež nikto nevedel po anglicky, ale podarilo sa mi objednať dva mliečne koktaily, krevety s banánmi a hovädzinu s yukou a banánmi. Mišo si ešte večer pil Pina Coladu priamo z ananásu a ukázalo sa, že bolo dobre, že s tým nepočkal do nášho návratu do San Jose o týždeň neskôr, lebo vtedy bola veľká noc a všetky bary (a obchody) boli zavreté.
Na druhý deň zavčasu ráno sme opustili civilizáciu a vybrali sme sa na miesto, ktoré ani Google nenájde na mape – do národného parku Tortugero. Nevedú tam dokonca ani žiadne cesty, takže po hrboľatej ceste autobusom, zástavke na banánovej farme a obhliadke obrovského chrobáka, sme prestúpili na loď a pokračovali hodinu a pol po kanáloch v džungli. Tortugero je od slova tortuga – korytnačka po španielsky, pretože park sa nachádza na brehu mora a je to jedno z mála miest, kam ešte chodia veľké korytnačky znášať vajcia. V júli a auguste, keď prichádzajú, je vstup na pláž zakázaný.
Nebola síce sezóna korytnačiek, ale zverov sme videli dosť: kajmana (takého malého krokodíla), opice, denných aj nočných vtákov, žaby, jašterice. Okrem žiab sme všetkých pozorovali z loďky, lebo džungľa je tu príliš hustá (a chránená) na pešiu turistiku. Niektoré kanály sú prírodné, niektoré sú prekopané, ale sama bez navigačného systému by som sa tam túlať nechcela. Čo sa týka plávania, veľmi sme si nazaplávali. V mori sme sa len vyšpliechali vo vlnách, lebo plávanie neodporúčajú kvôli silným prúdom a v riečnych kanáloch zase plávajú kajmany.
A počasie? Hovorili nám, že majú práve obdobie sucha. Na karibskom pobreží nám pršalo asi päť krát denne – také krátke silné lejaky ako naplno pustená sprcha. Nejako veľmi to však nevadilo, lebo mokrí sme boli aj keď nepršalo – vlhké podnebie. Jedna taká krátka búrka, ktorá sa vypršala, kým sme sa stihli naobedovať:
O sopke Arenal a národnom parku na pacifickom pobreží nabudúce…