Z Tortugera sme sa pobrali do vnútrozemia k sopke Arenal. Arenal síce nevybuchuje, ale aktívna je dosť – dymí, pľuje a vyteká z nej láva. Smola je len to, že my sme žiadnu aktivitu nevideli. Strávili sme pod ňou dva dni a po celý čas okrem asi 15tich minút bola zahalená v oblakoch.
Ľudia pod sopkou vedia, ako to chodí a tak pre turistov, ktorí nemajú to šťastie, aby videli prskajúcu sopku, pripravili kopu iných aktivít. My sme sa vybrali na výlet na visiace mosty a do horúcich prameňov. Mosty sú súčasťou chodníka, ktorý vedie cez dažďový prales. Môžem potvrdiť, že to bol aj dažďový aj prales. Chodník bol jasne viditeľný a mimo neho sa v podstate ani ísť nedalo, lebo porast bol hustý a terén kopcovitý. A samozrejme pršalo. Prvý dážď spadol rýchlo a skoro sme ho ani nepocítili a potom to na nás postupne kvapkalo zo stromov, keď zafúkal vietor.
Na niečo bol ten dážď však dobrý – keď začalo pršať, začali škriekať opice. Ani jednu sme tam síce nevideli, ale počuli sme ich dosť. Verím tomu, že sa to tam zverami hemží, ale my sme okrem pár operencov nevieli nič. Nemali sme ďalekohľad, sprievodcu ani trénované oko, ale prechádzku – a mosty obzvlášť – sme si vychutnali. Mosty sú oceľové, kývu sa, najvyšší je vo výške vyše 90m a je z nich pekný výhľad.
Odtiaľ sme sa vybrali do kúpeľov. Magma totiž zohrieva potoky, ktoré vyvierajú na úpätí sopky a na dvoch z nich stoja kúpele Tabacon. Voda mala vyše 40 stupňov, takže sa v nej nedalo robiť nič, len posedávať, ale bolo to veľmi príjemné. Najprv som sa trochu bála, že to tam bude preľudnené, keď som videla, aké davy ľudí tam mieria, ale rezort je to veľký a maximálny počet návštevníkov dodržiavajú, takže ľudí sme síce stretávali, ale dali sa nájsť aj opustené vodopády.
Keď sme boli poriadne vykúpaní, tak nás chceli ešte najesť, ale do mňa sa nič okrem polievky a ovocia nezmestilo. Akosi boli tie kúpele viac únavné, ako chodenie po mostoch. Tu je ešte zopár videí aj z jedného aj z druhého:
Niečo, čo sme chceli vyskúšať, ale nevyskúšali, je canopy/zipline. Človek letí dolu kopcom cez džungľu zavesený na lane. Trochu tarzanovité, ale Miša to asi práve preto obzvlášť lákalo. Mysleli sme si, že vyskúšame nejakú takú dráhu v Manuel Antoniu (národný park na pacifickom pobreží), kam sme putovali z Arenalu, ale tam sa nám podarilo uväzniť sa na pláži, takže nič z toho. (O tej pláži nabudúce)