Aloha, ako je už asi jasné z článku o kokosoch, zase sme raz niekde boli. Potulovali sme sa tri týždne po Havajských ostrovoch. Ak vás zaujíma, kde presne, tak mapu nájdete tu, ak chcete vidieť obrázky, tak klik sem a ak chcete vedieť, ako bolo (podľa Miša “maika’i pili lani” = “close to heaven”), tak nemusíte nikam klikať, stačí čítať ďalej.
Aby to nebolo jednotvárne, rozhodli sme sa navštíviť tri (najväčšie) ostrovy – Oahu, Hawaii a Maui. Spolu je ostrovov osem, ale na Kahoʻolawe sa nedá ísť vôbec, lebo na ňom bolo armádne cvičisko a dodnes je nebezpečný a na Niihau majú prístup iba príslušníci rodiny Robinsonovcov (pekná náhoda, nie?), ktorá ho vlastní. Zvyšné tri sú Kauiai (tam sa natáčal Jurský park), Moloka’i (hriešne drahý) a Lanai (ktorý bol kedysi celý jedna veľká ananásová Dole plantáž).
Prvú zastávku – Honolulu, ostrov Oahu – sme si možno mohli aj odpustiť. Preplnené mesto, kopa ľudí (hlavne turistov, z ktorých drvivá väčšina na iný ostrov nezavíta), mrakodrapy a dopravná zápcha. Aj domáci hovoria, ak chcete vidieť ozajstný Havaj, nechoďte na Oahu. Ale zase treba priznať, že aj tam bolo čo pozerať. Hneď na druhý deň sme sa vybrali do Polynézskeho kultúrneho centra. Je to nezisková organizácia (financovaná z mormonských peňazí), kde pracujú hlavne študenti neďalekej univerzity (nemalé vstupné ide na ich štipendiá) pochádzajúci z rôznych častí tichomoria.
V centre sa nachádzajú tradičné dediny (Hawaii, Samoa, Tahiti, Fiji, Aotearoa – Nový Zéland, …), kde sa návštevníci môžu všeličo dozvedieť a naučiť – od otvárania kokosov cez tancovanie hula a pečenie chleba po kresanie ohňa. Strávili sme tam celý deň, ale všetko sme aj tak nestihli. Večer masové luau – slávnosť s kopou jedla, hudbou a tancom (tu sme dostali aj lei – kvetinový veniec okolo krku) – a potom veľkolepá šou Horizons. Paráda.
Navštívili sme aj Pearl Harbor, ktorý je pre Američanov synonymom začiatku druhej svetovej vojny. Tam sme si pozreli potopenú USS Arizonu a jej pamätník a bojovú loď USS Missouri, na ktorej palube bol 2. septembra 1945 v zálive pri Tokiu podpísaný mier. Na naše počudovanie, aj keď sme sa do zálivu dostavili už pomerne skoro ráno (okolo ôsmej), rada na časenky na Arizonu sa tiahla doďaleka (nedajú sa totiž kúpiť dopredu, sú first-come-first-serve a každý si môže zobrať iba jednu). Nám sa ušli na jedenástu a tým sa z Pearl Harboru stal takmer celodenný výlet – akurát sme sa ešte cestou naspäť zastavili v Chinatowne na večeru.
Atrakcia, ktorá je jednoznačne preceňovaná, je Diamond Head. Na tento kráter na konci Waikiki sa vyberie asi každý jeden turista, čo má za následok, že celý chodník vrátane vrcholovej vyhliadky (vyrabovaného pozorovacieho bunkra) je preplnený a človek si nemôže vychutnať ani tú trochu výhľadu, ktorá tam je. Keď sme tam boli, tak z nátresku a tepla skolaboval jeden starší pán, ktorého potom museli odviezť vrtulníkom. A sklamaní sú aj všetci, ktorí očakávajú diamanty – tie tam samozrejme nikdy neboli – len ziskuchtivcom, ktorí horu pomenovávali, sa zdalo, že tie lesklé kamene, ktoré tam našli, by diamantmi mohli byť.
Kam sa oplatí ísť aj napriek davom, je záliv Hanauma – perfektné miesto na potápanie. Ale o tom vám napíšem inokedy (aj so zopár obrázkami fotenými pod vodou).
Výhoda Oahu je, že tam dobre fungujú autobusy (len sa človek musí naladiť do takého módu, že sa nikam neponáhľa – po havajsky hang loose), ale na jeden deň sme si predsa požičali auto (ako správni turisti kabriolet) a išli sme tam, kam autobusy nechodia – na ananásovú plantáž, do botanickej záhrady (kde mali byť vodopády, ale vyschli) a na “veterné” pobrežie.
Veterné preto, lebo havajci majú svoj vlastný systém svetových strán. Sever a juh používajú, ale východ a západ skoro vôbec. Namesto toho majú windward (odkiaľ fúka vietor), leeward (suchú stranu), mauka (smerom k horám) a makai (smerom k oceánu). Zaujímavé, nie?
Takže toľko o Oahu a nabudúce niečo o veľkom ostrove – skutočnom Hawaii. Na záver ešte zopár videí.
Havajská hudba:
Hula tanečnica z Tahiti:
Paličková hra z Nového Zélandu:
Samoan lezie na palmu: