Minule som písala o našom prvom týždni na Havaji, na ostrove Oahu, ale to ešte nebolo to pravé, havajské. To sme našli až na Veľkom Ostrove – Hawaii. Tam sa splnili aj moje dovolenkové nádeje – ísť pozerať sopky a zaplávať si s morskými korytnačkami. Ale pekne po poriadku…
Na veľkom ostrove to už s autobusmi nie je také ružové (ako na Oahu), a preto sme si hneď po príchode zobrali auto. Pýtali sme si 4×4, lebo sme vedeli, že niektoré cesty, po ktorých chceme ísť, vyzerajú zle alebo ešte horšie. Našou prvou zastávkou bol kemp so skvelým názvom – Namakani Paio – v národnom parku s aktívnymi sopkami . Pre geológa je aktívna aj sopka, ktorá naposledy vybuchla pred dvesto rokmi, ale sopky vo Volcanoes NP sú aktívne teraz. Aj z toho dôvodu bola veľká časť parku zavretá – smerom, kam Kilauea vypúšťala sírový dym (nie je to však nijaká novinka, lebo je nepretržite aktívna od roku 1983).
A tak sme turistikovali tam, kde sa dalo – cez kráter, ktorý je už 20 rokov pevný (celý ten kotol bola v 50tych rokoch žeravá láva a trvalo 30 rokov, kým vychladla; ešte dnes sú tam miesta, ktoré sú na dotyk horúce a parí sa z nich), cez trubicu, ktorou kedysi tiekla láva, a na miesta, kde láva vteká do mora.
Dostať sa tam, kde dnes tečie láva, nebolo úplne jednoduché, lebo si to vyžadovalo jazdu po ceste, ktorá bola čiastočne zničená staršou lávou (odtiaľ nemáme obrázky, lebo sme boli radi, že vôbec nejako ideme a dúfali, že sa nič nestane, lebo car rental agreement jasne zakazuje jazdu po nevyasfaltovaných cestách). Z provizórneho parkoviska sme išli ešte asi míľu k vode na miesto, odkiaľ sa dala láva pozorovať. Trošku ma sklamalo, že sme nemohli ísť bližšie ako zhruba na 800 metrov, ale počkali sme tam až do zotmenia a vtedy bolo celkom dobre vidieť, ako vteká do mora.
Pre tých, ktorí nevedia, čo s peniazmi, sú aj výlety motorovým člnom (to organizujú miestni a pýtajú $500 na osobu – nie, nežartujem) a vrtuľníkom (to je oficiálna cestovka a pýta $200 na osobu), ktorými sa dá ísť aj bližšie.
Dva kopce, na ktorých sme neboli, ale aspoň sme si ich obzreli, sú Mauna Loa a Mauna Kea. Mauna Loa (tiež aktívna sopka) je priamo na území parku a spiatočný výlet trvá štyri dni. Objemom je to najväčšia hora sveta a keby sa merala od morského dna, tak by bola vyššia ako Mt. Everest (ak prirátame aj 8km, o ktoré preliačuje svojou váhou zemskú kôru, tak je vysoká 17km). Mauna Kea je zase známa skvelou viditeľnosťou a hvezdárňami, do ktorých sa môže ísť pozrieť aj verejnosť, ale to sme sa už báli naším požičaným autom riskovať.
Namiesto toho sme sa išli pozrieť na “koniec sveta”. South Point (južný bod) je najjužnejšie miesto ostrova aj celých Spojených Štátov (a asi rátajú s tým, že na juh každý trafí, lebo cesta vôbec nie je značená). Priezračná voda, dobré vlny, farebné pobrežie a trojmíľová prechádzka na pláž s nazelenalým pieskom. Skvelý výlet. Napriek kúpaniu v mori nám po pár dňoch kempovania u Namakaného Paia začalo byť smutno za sprchou, tak sme sa presunuli do mestečka Kona a ubytovali v Kona Tiki.
Tento maličký hotel (15 izieb) stojí úplne na brehu mora a niektorí hostia sa sťažujú, že nemôžu v noci spať, lebo vlny sú príliš hlučné (stena smerom k moru mala len “japonské papierové dvere” a sklenené vetračky). Nám sa to naopak páčilo a keď pridáme aj raňajky v cene (to je v havajských hoteloch výnimka a nie pravidlo), tak to bol najlepší “deal”, aký sa nám mohol podariť.
Kona je známa svojou kávou a tak sme si išli pozrieť kávovú plantáž – Bay View Coffee Farm (prehliadky aj ochutnávky robia zadarmo, ale “vstupné” sme aj tak nechali v ich malom obchodíku 🙂 ). Ukázali nám, ako kávu pestujú a zbierajú (ručne, lebo nie všetky bobule – volajú ich čerešne – dozrievajú naraz), ako ju umývajú a sušia (ak stíhajú, tak päť dní v tieni, ak sa nakopí – lebo spracovávajú aj to, čo im prinesú susedia, drobní farmári – tak použijú aj sušičku) a ako ju triedia (od najlepšej: extra fancy, fancy, #1, prime a potom dve špeciálne: peabody, motherbean). Nedostali sme sa iba do pražiarne, lebo pražič mal voľno.
V Kone sme aj všeličo poochutnávali – napríklad jedlo z ananásu alebo krevety u Bubba Gump Shrimp Company (tam nás aj vyskúšali, čo všetko si pamätáme z filmu a túto fotku sme si nemohli odpustiť). Čo ma ale sklamalo, boli ceny ovocia. Chápem, že cena mlieka je vysoká ($8-9 za galón oproti cca $4 u nás alebo $4.70 za galón benzínu) – kráv majú málo, mliekáreň na celých ostrovoch len jednu, musia dovážať. Ale to ovocie bolo všade, stromy obsypané (niekedy to z nich až padalo a autá jazdili po mangách) a pritom cena bola trikrát taká ako v New Yorku (dokonca aj ananásy, ktoré sa priamo odtiaľ do New Yorku dovážajú, boli drahšie). A to sme nechodili do obchodov pre turistov, ale do normálnych potravín a na trh. Nechápem.
K letisku sme sa vracali severnou cestou so zastávkou v údolí Waipio, kde sme sa vyšantili vo vlnách a niektorí (= ja) takmer vyrúbali v potoku aj so všetkými dokladmi a pri Akaka vodopádoch. A odtiaľ už smer Maui.
Tu je ešte krátke video s lávou:
A tu korytnačka, ktorá prišla obhrýzať riasy do plytkej vody. Korytnačky sú chránené a ľudí sa neboja, občas vraj vychádzajú aj na breh (to sme nevideli) a vo vode priplávajú aj na pol metra (to sme videli).