V poslednej dobe som toho veľa nenapísala, ale nie preto, že by nebolo o čom. Práveže bolo. Prišli veci, ktoré sme čakali a zopár aj takých, ktoré sme nečakali. A zopár očakávaných neprišlo…
Z tých očakávaných, čo prišli, je najdôležitejšia dobrá správa, že k nám v máji príde bývať jeden Američan/Američanka. Už teraz sa veľmi tešíme (aj keď nám asi ešte úplne nedochádza). A tak som zmrazila členstvo v klube KO a začala zase viac chodiť na plaváreň. Okrem plavárne častejšie navštevujem aj kúpeľňu a momentálne som v stave, keď mi síce ešte veľmi nerastie bruško, ale zato začínam vyzerať, ako keby som si nechala vylepšiť prsia (a to treba podotknúť, že v týchto partiách mi nikdy nechýbalo). Ak to takto pôjde ďalej, tak za chvíľu budem v jednej lige s Pamelou Anderson…
Čo sme čakali a neprišlo? Nebýva mi zle (klop, klop na drevo) a nedostavili sa (zatiaľ) ani divné chute typu chlebíky s lekvárom, uhorkami a nastrúhanou kriedou. Aj keď teda tie uhorky si občas kúpime, ale zajedáme ich francúzskymi zemiakmi…
A čo sme nečakali… grgá sa mi. Aj keď už to začína poľavovať zo “stále a veľmi” na “často a dosť”. Vždy lepšie ako pravidelné rozhovory so záchodovou misou, ale aj tak dúfam, že to časom prejde. Nečakali sme ani tehotenskú demenciu (som si myslela, že tomu votrelcovi rastú mozgové bunky tempom 100ks/min, ale možno sa mýlim a iba sa tie moje sťahujú o poschodie nižšie), ale začala sa prejavovať tým, že som z Mirečkovho narodeninového blahoželania minulý týždeň nebola schopná dopočítať sa, koľké že narodeniny to vlastne oslavujem. A ešte zvýšenú flexibilitu (na čo následne google povedal, že to sme čakať mohli), lebo že v prvých mesiacoch sa vo veľkej miere tvorí hormón relaxín (!) a ten spôsobuje uvoľňovanie kĺbov, väčšiu pružnosť šliach a celkovú ohybnosť. Tak uvidíme, čo nás prekvapí najbližšie.
Držte nám palce, nech ide všetko, ako má a keď bude niečo vidno, ukážeme.
PS Blonďatý citát dňa: “Dúfam, že je to moje.”