Minulý týždeň bol tiež dosť zaujímavý. V pondelok sme sa vybrali za kultúrou. Do New Yorku zavítalo Slovenské Divadlo Tanca s choreografom Ďurovčíkom na čele a s predstavením Vták Ohnivák. Opäť raz jedna akcia, kde drvivá väčšina obecenstva boli Slováci a Česi, dokonca aj vstupenky boli také “naše” trhacie so slovenskou pečiatkou, ale slečna, ktorá nám ich podávala, po slovensky nevedela…
Choreografia a tanec boli parádne, niekedy až akrobatické, hlavnú ideu príbehu sme pochopili, v každom z nás je niekde (aj keď u niekeho to môže byť dosť hlboko) schovaná túžba po lietaní a slobode. Čo mi ale dosť vadilo bolo, že nám pomerne často svietili reflektormi do očí (asi aby si aj tanečníci mohli pozrieť obecenstvo) a trieskanie na “koľajnicu” (alebo čo to bolo) v jednej scéne – dóósť nepríjemné. Ale celkový dojem dobrý.
Nuž a v utorok sme boli na našej prvej predpôrodnej príprave. Ešte nás čakajú tri ďalšie diely počas najbližších troch utorkov. Vedie to taká malá bývala sestrička/pôrodná asistentka (pôvodom z Peru) a prišlo tam 15 bruchatých s partnermi (jedni budú mať asi zebru, lebo kočka bola biela blondínka a chlapík čierny ako noc) a vankúšmi (tie nám kázali doniesť kvôli nácviku relaxačných techník). Na môj vkus to bolo dosť polopatistické – asi aby všetci Američania bez akýchkoľvek pochybností pochopili podávané informácie, ale celkom sme si to užili a dokonca sme sa zoznámili s jedným slovensko-českým párom, ktorý býva v Jersey City a na prípravu sa rozhodli dochádzať do Hobokenu.
Čo je ešte novinka, je to, že sa mi začínajú prihovárať neznámi ľudia v meste, v metre cestou do školy, v škole… Už vyzerám asi dosť tehotne, plus sa ojarilo, tak už nechodím taká naobliekaná, tak to aj vidno, inak si to neviem vysvetliť. Niektorí povedia požehnanie, niektorí sa začnú vypytovať, kedy to bude a čo to bude (a väčšinou sa veľmi čudujú, keď poviem, že neviem).