Cestu tam sme zvládli perfektne – Kika obzerala vlaky a nakoniec zaspala. U Pálovcov na seba s Paťom chvíľu pozerali, chvíľu nám spievali duo, chvíľu každý sólo a pomedzi to sa svorne napchávali. Ešte to veru bude chcieť nejaký čas, kým sa budú títo dvaja vedieť spolu hrať. (Čo však majú spoločné už teraz, je póza “a la superman”, keď spia v kočíku.)
Patrik je strašne zlatý, ale rodičov udržuje stále v pozore. V noci sa mu nechce veľmi spať a papá síce dobre ale pomaličky (niekedy aj dve hodiny v kuse), takže Lucia a Martin si nemajú kedy oddýchnuť a trávia zhruba polovicu noci hore. My s Mišom by sme im veľmi radi poradili, ale žiadne triky v rukáve nemáme, lebo Kika je spachtoš sama od seba a pravdupovediac, mám vážne pochybnosti, ako by sme my zvládali takéto dlhodobé ponocovanie.
Opakovať si, že toto je len fáza, že to pominie a že v troch mesiacoch si už budú naozaj užívať život s bábom sa asi dá pár dní, ale keď sa dni natiahnu do týždňov, tak únava asi zahmlí všetko ostatné. (Všetky nápady, ako presvedčiť bábo, aby cucalo naraz viac a trošku rýchlejšie a aby sa mu nezdalo, že tri hodiny v noci sú už začiatok nového dňa, sú vitané.)
A tak keď sa mu podarilo zaspať, tak sme nechali Luciu doma – ležící, spíci – a vybrali sa na prechádzku po Metuchene. Bolo veľmi fajn, konečne trochu viac zelene, ako tých pár parkov u nás v okolí, ktoré s Kikou pravidelne striedame. Len tým, že sme ju v tento deň “ukočíkovali”, tak už toho mala dosť, kým sa nám podarilo dostať domov.
Čo má ešte Kika nové – začína chytať všeličo do rúk a sama si hrkať hrkálkami. A najnovšie sa učí drepovať, lebo Mišo zahlásil, že s tými stehnami, ktoré by mohli ísť do reklamy na Michelin treba niečo robiť (ale o tom nabudúce).
PS Dve fotky z týchto fotiek fotil Peťo – tú, kde je Martin s Paťom a tú, kde som ja s Kikou.
Kika sa otáča za papagájom:
Hrká s hrkálkou: