Takže, čo má Kika nového za posledný týždeň? Vo štvrtok sme boli v škole, v piatok v poradni, cez víkend začala robiť pusinky a dnes sme boli požiadať o pas. Ešte raz a pomalšie?
V škole bolo fajn. Dobre mi padlo zase po dlhom čase pokecať so spolužiakmi a ísť na študentský seminár (aj keď len do polovice, lebo vtedy to Kiku prestalo bavit – prepáč, Nelson, nič osobné – a nepomohlo ani koliečko okolo budovy, tak sme sa pobrali domov).
V poradni bolo tiež fajn, aj keď sa nás pokúsili zmiasť tým, že sa presťahovali o poschodie nižšie. Ale my sme ich našli! Sestrička Kiku zase pomerala a tentokrát jej vyšlo 70cm a 9.5kg. Doktor popozeral, povedal, že všetko ok, ale keď som sa ho pýtala na našu “tuhú” stravu, zahlásil, že si myslí, že by sme jej ešte okrem mlieka nemali dávať nič (že veď predsa nechceme, aby mala 20kg, keď bude mať jeden rok). Tak neviem. Tie naše kŕmenia aj tak zatiaľ vyzerajú tak, že polovica skončí u mňa v bruchu, druhá u Kiky na podbradníku a u nej v brušku by sa našli len nejaké stopové množstvá, takže sa nebojím, že by sa z toho nejako prejedla. Ale doktor si myslí, že keď jej to nepomôže dlhšie spať, tak nech vraj ešte počkáme.
Tým sme sa dostali k spánku. Tak som mu povedala, že sme mali asi 3 (sladké) týždne, keď Kika spala celú noc, ale že potom sa začala jedenkrát budiť na hlad a teraz posledných pár nocí dokonca po dva razy. Na to on, že to nemáme podporovať, že ju máme nechať vykričať sa, kým nezaspí a že po pár takýchto nociach sa naučí, že v noci sa má spať a nie jesť. Toto odporúčanie sa mi pozdávalo ešte menej ako to o kŕmení. Nie že by ma nelákala predstava spojitého nočného spánku (joooj, láka veľmi, hlavne keď sme tých pár týždňov mali preview, aké je to výborné… roky PK – pred Kikou – si už ani nepamätáme), ale nie za cenu toho, že nechám dieťa vrieskať od hladu (a podľa cucania a toho, že zaspí potom zase veľmi rýchlo, si myslím, že je to naozaj hlad a nie niečo iné).
Tak som si vypočula odporúčania, myslela si svoje a objednala nás zase o dva mesiace, tesne predtým, ako pôjdeme na Slovensko. Trochu ma mrzelo, že sa ani doktor, ani sestrička nepýtali na žiadne pokroky – akože, či sa už Kika prevracia/smeje/načahuje… nejako sa mi zdalo, že to sa v poradniach robí. (Už teraz vidím, aké komentáre a e-maily dostanem najbližší týždeň… žiadny lekár mi nie je dosť dobrý, každého len kritizujem a myslím si, že môj názor je lepší ako ten jeho, hlavne keď on to roky študoval, ale ja musím na každom hľadať nejaké muchy… a to som ešte nenapísala, že sa nám ide teraz meniť poisťovňa a že ak tohto nášho doktora tá nová nebude mať v svojej sieti, tak budeme musieť hľadať iného – to bude výhovorka… ako hovorí Marek, iná cesta, dosť o doktoroch).
Lepšia téma. Pusinky. To sme zase raz mali Kiku, čo naučiť. Keď na ňu cmukáme, tak nám pusinkuje naspäť. Teda, aby som nepreháňala, tak je to skôr také mľaskanie, ale aj tak veľmi zlaté. Video bude, keď sa podarí natočiť.
A pas. O ten sme dnes požiadali na pošte a mal by prísť niekedy do konca novembra, takže bude ešte trošku rezerva pred naším odletom na Vianoce. Stále mi len pripadá vtipná predstava pasu s bejby fotkou vo vnútri (ktorú som fotila doma na bielom uteráku), obzvlášť keď (ak som to dobre pochopila) by mal byť platný 5 rokov. Uvidíme.
Perfektne mi to dnes vyšlo – píšem posledný riadok a čujem nejaké mrvenie od vedľa…