Doteraz to boli pohľady:
neisté – “Keď cucám od mamy, tak ma drží v teplúčku pri sebe a teraz som tu v tejto divnej stoličke.”
lenivé – “Keď cucám od mamy, tak môžem pri tom ležať a keď ide lyžička, tak musím sedieť.”
začudované – “Keď cucám od mamy, tak to je stále to isté a lyžičkou nikdy neviem, čo príde.”
a ešte viac začudované – “Keď cucám od mamy, tak mi to akosi samo steká dolu krkom a to, čo príde lyžižčkou sa mi divne prevaľuje na jazyku a potom mi polovica z toho ujde von a potom to skúsim rukami dať naspäť, tak prečo sa mi vtedy mama smeje, aká som zababraná.”
a dnes (neviem, čo sa stalo, lebo žiadna špeciálna delikatesa to nebola, zase raz prišlo obyčajné mlieko s ryžovou krupicou takým istým spôsobom ako doteraz) mi otvárala ústa pred každou lyžičkou a divala sa akože: “Daj ešte. To nevieš rýchlejšie naberať? Mňam, to je dobrota. Daj tú lyžičku, teraz ja.”