Minulý týždeň boli jarné prázdniny a krásne počasie – ideálna kombinácia – a tak sme sa vybrali na sever pohľadať nejaký les (Kika predtým žiadny nevidela a my dvaja sme si už len matne pamätali, ako taký les vyzerá). Pobrali sme sa k Lake George v Adirondacks (obrázky tu).
Cestovali sme niečo vyše troch hodín, čo Kika zvládla celkom v pohode s jednou prestávkou na odpočívadle. Zistili sme, že sa už nevieme zbaliť tak naľahko ako kedysi, lebo aj keď my dvaja veľkí sme mali po jedných nohaviciach a troch tričkách (vrátane tých, čo na sebe), tak najmenší člen našej výpravy zabral najviac batožinového priestoru (kočík, plienky, hračky, vak na spanie, obľúbená deka…). Tak ale tátoš má veľký kufor, zmestilo sa.
Nemali sme žiadne veľké plány, len si užívať pekné počasie mimo veľkomesta. Prechádzali sme sa okolo jazera, obdivovali vtáky, ktoré cupitali po tenkom ľade na jazere, drevené móla pokrútené po zime. Išli sme okolo reštaurácií na brehu, kam sa dá prísť (a zaparkovať) loďou. Vyzeralo to tam pomerne vymreto, lebo zimná sezóna už skončila a letná ešte nezačala, takže tie spomínané reštaurácie, suvenírové obchody a miestne “atrakcie” boli väčšinou pozatvárané. Nám to nevadilo a boli sme radi, že sa tam nemelie príliš veľa ľudí.
Jedno ráno sme sa vybrali na rodinnú “farmu”, kde robia javorový sirup. Vedierko zavesené na strome nám neukázali – to vraj robia len niekedy na vzdelávacie účely pre deti, ale zato sme si obzreli systém hadičiek, na ktoré mali napojených okolo 1400 javorov a ktoré sa všetky zbiehali do jednej malej miestnosti. V nej nám chlapík ukázal, ako miazga tečie (nie moc, lebo už bolo príliš teplo… celkovo je čas, kedy ju môžu zbierať pomerne krátky – dá sa to len na jar, keď v noci ešte mrzne, ale cez deň sú teploty už nad nulou) a porozprával, ako z nej potom robia javorový sirup (v zásade sa potrebujú zbaviť vody, aby ju zahustili). A tak sme si u nich dali raňajky – čo iné ako palacinky s javorovým sirupom – a jednu fľašku kúpili aj na domov.
Chceli sme sa ísť pozrieť na vyhliadku nad jazerom, na kopec ktorý sa volá Prospect Mountain. Vedie naň aj cesta, ale tá je do mája “zavretá” (vysvetlenie, prečo píšem zavretá v úvodzovkách, príde za chvíľu). My sme tak či tak chceli skúsiť s Kikou nejakú ľahkú turistiku v okolí, takže sme sa naň vybrali pešo. Veľkosťou asi neprevyšuje Straník pri Žiline, ale koncový úsek nám dal zabrať, lebo tam bolo okolo 20 cm snehu so zľadovatenou škrupinkou na vrchu. Kika cestu hore brala s humorom, trochu si aj schrupla, akurát, keď sme už išli po tom spomínanom snehu, tak strácala trpezlivosť, lebo už chcela ísť von z nosiča.
Časť cesty dolu sme sa rozhodli zísť po ceste, aby sme sa vyhli tomu šmykľavému úseku, a vtedy sme pochopili, prečo je cesta oficiálne zavretá. Aj na nej totiž bola súvislá vrstva snehu a hneď za druhou zákrutou aj zapadnuté auto. Ono totiž dolu nie sú žiadne závory, ktoré by bránili šoférom ísť hore, pokiaľ im nezabráni ich vlastný zdravý úsudok. Chlapíkovi v obleku, ktorý sa snažil vešiakom odhrabať Hondu Pilot napoly zapadnutú v jarku pri ceste, zatiaľ čo jeho dve vymódené spolujazdkyne indiferentne sedeli vnútri, nezabránil.
Nedalo nám nezastaviť sa pri nich. Spýtal sa, či nemáme lopatu. Nemali sme. Ani len vreckovú. Že či namáme číslo na nejakých odťahovákov. Ani to sme nemali (jediný MacGyver, ktorého poznám a ktorý nás raz vyťahoval zo závejov, býva v Rosine, na Slovensku), ale nechali sme mu naše číslo s tým, že ak sa v rozumnom čase nevyhrabe, nech zavolá a že sa spýtame na recepcii v hoteli, kde sme bývali, na nejaké lokálne kontakty.
Ukázalo sa, že po nás išiel cestou dolu ešte niekto iný, kto už na miestneho MacGyvera kontakt mal, lebo prv než sme zišli z cesty zase na chodník, okolo nás cúval do kopca veľký pickup. Zastavil pri nás s otázkou, že či tam je naozaj hore niekto zapadnutý a keď zistil, že ešte bude asi míľu cúvať, tak veľmi nadšený nebol. Dolu sme ich už ísť nevideli, lebo sme odbočili do lesa.
Toľko k jazdeniu bez reťazí po zľadovatenom snehu.
Nuž a v nedeľu naspäť, smer New York City (čím bližšie k mestu, tým hustejšia premávka a horšie cesty). Ale dali sme si predsavzatie, že keď bude pekne, tak sa budeme snažiť vypadnúť do okolia častejšie.