34 týždňov

Tento týždeň som mala hneď dve tehotenské kontroly – aj keď len jedna z nich bola “ozajstná”. Vo štvrtok sme boli s Kikou u našich pôrodných asistentiek. Kika sa tam už cíti skoro ako doma, rovno si ide zobrať kôš s hračkami a usadí sa pri nás na koberec (keď sme potom prešli do vyšetrovne, hľadala puzzle, ktoré tam zvyčajne býva, ale tentokrát ho mali inde).

Bábo nám za posledné dve týždne kus narástlo (aj keď na váhu som pribrala len pol kila), ale aj podľa merania aj subjektívne som sa kus “nafúkla”. Otočené je hlavou dolu a zjavne má stále dosť miesta, lebo je veľmi aktívne. Aj počas kontroly mi po bruchu rôznymi smermi tancovali hrbolčeky. Toto je môj najobľúbenejší prejav tehotenstva (okrem toho, že na konci bude bábo), napriek tomu, že ma to niekedy budí aj v noci a občas až zabolí, keď sa drobcovi podarí niečo citlivé trafiť. Ale vychutnávam si to (a je možné, že to už bude naposledy…).

Na nasledujúcu kontrolu (o dva týždne) prídu Sabine a Vicki k nám – jednak, aby si mohli “nasucho” vyskúšať, kadiaľ sa k nám ide, kde zaparkovať a kde presne bývame a jednak dovezú nejaké veci a skontrolujú tie, čo už máme doma nachystané.

Druhá kontrola bola o deň na to u doktora, ktorý s našimi pôrodnými asistentkami spolupracuje v prípadoch, keď je potrebný transfer do nemocnice. Preto som sa s ním aj stretla – aj keď transfer nie je pravdepodobný, je fajn sa aspoň raz dopredu porozprávať s človekom, ktorý by v takom prípade bol “primárnym poskytovateľom starostlivosti”.

Pôvodom je z Poľska, jeho mama tam pracovala ako pôrodná asistentka pri pôrodoch doma a keď emigrovali do štátov, pracovala ako gynekologička-pôrodníčka. Syn sa pobral v jej šľapajách a zastáva filozofiu, že lekár by sa mal starať len o komplikované tehotenstvá a pôrody a tie “normálne” prenecháva pôrodným asistentkám (nielen tie doma, ale aj v nemocnici – tak ako niektorí doktori zdieľajú prax s inými doktormi, on ju zdieľa s pôrodnými asistentkami, ktoré majú nemocničné privilégia a pacientky si delia podľa rizikovosti tehotenstva).

Zhodnotil, že som dobrý kandidát na pôrod doma, “poučil ma o rizikách” a poprial, nech sa už neuvidíme. Pozoruhodné boli akurát dve veci. Keď si v mojich papieroch všimol, aká veľká bola Kika, keď sa narodila, pýtal sa, ku ktorému doktorovi som chodila predtým (v zmysle, ktorý doktor v dnešnej dobe “dovoľuje” porodiť také veľké dieťa vaginálne) a ponúkol, že ak budem chcieť, tak môžem v apríli prísť ešte na jeden ultrazvuk na odhad pôrodnej veľkosti tohto bába (nepôjdem – nechce sa mi vyvaliť tri stovky za meranie, ktorého odchýlky sú nezriedka aj kilo ľubovoľným smerom – ale poďakovala som sa za ponuku).

A druhá poznámka, ktorá ma zaskočila, ale nechcelo sa mi s ním púšťať do tejto debaty, bola, že Kikin pôrod, trvajúci 15 hodín, bol pomerne dlhý. Áno, 15 hodín je dlhá doba, ale na prvý, medicínsky neurýchľovaný, pôrod to ani zďaleka nie je veľa – podľa toho, čo som čítala, taký zdravý priemer…

Akurát som sa ho zo zvedavosti spýtala, či bol niekedy pri domácom pôrode (myslela som ako “pozorovateľ” toho, ako vyzerá pôrod s takýmito midwives) a na to odpovedal, že párkrát hej, ale vždy ako pôrodník, keď si ho vyžiadali (a primerane zaplatili) známe a dobre situované mamičky.

Takže celkový dojem ok, oceňujem jeho prístup k pôrodným asistentkám, ale stále som rada, že som si vybrala iný druh predpôrodnej (a pôrodnej… a popôrodnej..) starostlivosti (a to som ešte nespomenula klasické cca hodinové čakanie v preplnenej čakárni na párminútový rozhovor…).

Ale dosť o kontrolách, máme sa fajn.

Teším sa na jar, okrem iného aj preto, že sa mi nechce/lo kupovať teplé tehotenské veci (kabát, bundu), ale tie netehotenské už neoblečiem.

Párkrát sme sa snažili bábo natočiť, ako kope a prevaľuje sa (najaktívnejšie je večer), ale ako keby malo nejaký senzor, keď vytiahneme foťák, tak sa ukľudní.

Nové strie (zatiaľ) nemám (poctivo natierame), ale trochu sa mi zväčšili tie Kikine počas týchto posledných týždňov, tak som zvedavá, ako to pôjde ďalej.

A na záver na porovnanie fotky: