Okrem veľkej noci tu máme 40tku a pri tej príležitosti môj drahý poznamenal, že naše druhé bábo asi zdedilo po ňom orientačný nezmysel, lebo sa snaží prekopať von cez môj pravý bok. V snahe ukázať mu správnu cestu sme sa včera odobrali do spálne kus predtým, než bol čas ísť spať.
Ukazuje sa, že z prirodzených metód na naštartovanie pôrodu na mňa štipľavé jedlo nezaberá* (keď som prvý raz ochutnala to kari, čo som navarila minulý týždeň, tak mi vyhŕkli slzy, ale bábo nijako nezareagovalo… a nie, Kike sme ho nedávali…), ale spálňová metóda mala za výsledok, že drahý sa vyspal za nás oboch, ale ja som až do piatej rána bola presvedčená, že sme pôrod naštartovali. V rámci šetrenia energie som sa snažila spať podľa možnosti medzi kontrakciami a o piatej som zaspala poriadne. Keď nám ráno Kika dobehla oznámiť, že už je “vybúvaná”, tak po kontrakciách nebolo ani chýru ani slychu.
Nie že by som chcela bábo nejako urýchlene vyháňať. 40 týždňov znamená len odhadovaný termín a nie dátum spotreby – a moju maternicu má prenajatú ešte aspoň na dva týždne dopredu, ale čoho začínam mať plné zuby, sú tie “falošné” štarty. Chcela by som, aby to bolo všetko alebo nič a nie také chvíľku áno, chvíľku nie.
Mišo tvrdí, že ešte si počkáme do štvrtku, lebo to bude presne taký istý čas, v aký sa narodila Kika (a zhodou okolností aj rovnaký deň v mesiaci, čo by mu uľahčilo pamätanie si narodenín). Ja ani netipujem…
A inak… potím sa neskutočne. Keď sa narodila Kika, tak nejaký čas som spávala tak, že som za noc vystriedala aj tri tričká (dali sa žmýkať) – to je tak keď sa telo zbavuje nahromadených prebytočných tekutín. Teraz sa porovnateľne potím napriek tomu, že bábo je ešte vo vnútri, lebo jedna zo záhadných čŕt tohto bytu je, že teplota sa tu dá regulovať iba otváraním okien (nedostatočne). A napriek tomu, že je koniec apríla a vonku cez deň aj 20 stupňov, tak nám stále kúria. Stále lepšie ako keby sme mrzli, ale nie je to ideál.
Okrem toho sa dostávam do podobného stavu ako krátko predtým, než sa narodila Kika, že mi je skoro v každej polohe nepohodlne (obzvlášť keď mám stáť na jednom mieste, takže aj varenie v kuchyni prebieha z väčšej časti posediačky). Stále si myslím, že to príroda tak vymyslela naschvál, aby pre maminy predstava prichádzajúceho pôrodu bola lákavejšia ako predstava pokračujúceho tehotenstva so všetkými jeho sprievodnými efektami.
S Kikou sme to na 41 týždňov nedotiahli, tak uvidíme, ako to bude s týmto bábom…
* Toto treba brať s rezervou a hlavne si uvedomiť, že žiadna s uvedených metód nezaberie, ak už bábo nie je pripravené sa ukázať aj samo od seba… 🙂
Ahoj,
no mne by pokojne stačilo aj 5-6 mesiacov. Inak pre nás (mňa) neskúsenú, ako pociťuješ ty kontrakcie?
Všade sa človek dočíta, že keď už to príde, že to spozná, ale … u mňa to potom vyzerá tak, že každý druhý večer premýšľam, že či už to náhodou nie je ono. A to mám ešte 2 mesiace čas.