Renča sa pýtala, ako pociťujem kontrakcie? Nuž, ako ktoré…
Tie “prípravné” väčšinou (k tomu sa ešte vrátim) nie sú bolestivé. Len mi postupne stvrdne brucho a trošku sa akoby vysunie smerom von. Chvíľku tak ostane a potom zase zmäkne a vráti sa naspäť. Tým stvrdne myslím naozaj stvrdne – nedá sa napríklad rukou stlačiť.
Keď potom prišli tie “ozajstné” kontrakcie, keď sa Kika pýtala na svet, tak boli bolestivé. Intenzita sa postupne zvyšovala. A boli ako keby ma niekto zozadu silno objal. Začínali na chrbte a postupne sa rozšírili okolo bokov a na bruchu sa tie dve “ruky” spojili. A to objatie/bolesť postupne silnelo, chvíľu tam podržalo a potom začalo slabnúť. Počas toho som mala brucho tvrdé ako kameň.
Čo je iné teraz, je že skoro každý deň mám okrem tých “prípravných” aj zopár tých bolestivých kontrakcií začínajúcich od chrbta (preto to presvedčenie, že už to každú chvíľu začne). Takže moje delenie na prípravné a ozajstné, ako som si ho pamätala spred dvoch rokov, tak celkom neplatí.
A keď už to tu takto popisujem, tak ešte stručne k pôrodnému tlačeniu – nemôžem si pomôcť, ale najlepšie prirovnanie, ktoré ma napadá, je veľká potreba. Predstavte si najhoršiu veľkú potrebu, ktorú ste zažili, vynásobte desiatimi a výsledok tomu tak zhruba bude zodpovedať… keď to prišlo, tak som nemohla netlačiť, jednoducho, telo si robilo, čo chcelo… bolo to trochu ako vracanie, cítite, že to ide, a nemôžete to zastavit a ani nejako veľmi ovládať (akurát to nejde smerom hore, ale smerom dolu…)
Toľko moje pocity ohľadom kontrakcií. Podelí sa aj niekto iný o tie svoje?
Milá téma, kočky. Ja už si našťastie kontrakcie moc nepamätám, iba veci okolo.
Tá najkrajšia je z posledného (tretieho) pôrodu. Sestrička sa ma pýtala, že či už sú to tie skutočné kontrakcie, či už rodím. Odpovedala som, že neviem, asi… Po kontrole sa začudovala, že vraj už som 2 krát rodila, tak čo panikárim, že pôrod ešte zďaleka nezačal. Priznala som, že som radšej zabudla, že tá bolesť môže byť väčšia ako teraz.
Takže tak, výskum a poznanie v tejto oblasti je prudko ovplyvnený tým, že baby ochotne zabudnú, aké to bolo a s radosťou rodia znova, ten výsledok stojí za to.
No len ono to potom môže dopadnúť aj naopak… ja som si tento druhý raz takmer až do konca hovorila, že ešte bude aj horšie, lebo som odmietala uveriť, že to môže ísť tak rýchlo. Na jednej strane to bolo fajn, lebo aspoň to netrvalo dlho, ale na druhej to bolo dosť desivé, lebo som vedela, že o moc horšie už nezvládnem.
Ale ten výsledok naozaj stojí za to.