Intuícia

Jej malé ruky ešte nie sú ani len poblíž hrnčeka s mliekom a ja už viem, že dnes rozleje.

Alebo minulú nedeľu, keď sme sa vracali z výletu, a pri Princetone minuli značku s nakresleným jeleňom a nápisom, že sa tam často vyskytujú, som si hovorila, že tieto zvery som už poriadne dávno nevidela a bolo by fajn zase nejakého stretnúť. Pol minúty na to nám takmer vbehla pod auto srnka – zabrzdila to na poslednú chvíľu.

Alebo predvčerom, keď som sa v rámci prechádzky vybrala s mláďatami na trh. Nabrala som kukuricu a kaleráb, Kika vybrala paradajky a išli sme sa zaplatiť. Pri kasičkách boli dvaja mladí chalani a ja som zrazu “vedela”, že sú to Slováci. Keď sme potom k jednému z nich prišli a pozrela som na jeho menovku, mal tam napísane Michael. Hovorím si, tak nič (veď predsa, keby to bolo Slováci, tak tam má napísané Michal), ukázala som mu, čo kupujeme a on mi začal vysvetľovať, že na kukuricu majú dnes akciu a ak zoberiem ešte jednu, tak zaplatím menej. Kika zvedavá, čo sa na pultíku deje, spustila svoje “Dívať, dívať.” A ja na to “Tak poď” a zobrala som ju na ruky. A Michael už ďalej pokračoval po slovensky. Že sú na farme na leto na brigáde…

Dá sa to vysvetliť aj tak, že možno, kým sme si s Kikou vyberali našu zeleninu, tak sa chalani (stojaci pár metrov od nás) rozprávali po slovensky a aj keď som to vedome nezachytila, mozog to už spracovával a potom mi poskytol už len výslednú informáciu.

Raz som niekde čítala, že intuícia je “len” rozpoznávanie vzorov (ako keď šachový veľmajster hrá simultánne partie bez nejakého dlhého postávania pri jednotlivých šachovniciach alebo ako niekto, kto dlhé roky učil prvácku analýzu, zvolí správnu substitúciu na integrál). Je fajn, že ju máme, že nám v hlave sedí “niekto”, kto spraví kus roboty “za nás” a ponúka odpovede na tácke. Ale je to aj trochu znepokojujúce, lebo vzory môžu zavádzať*.

A pritom sa na ňu viac či menej spoliehame všetci (áno, podľa mňa aj tí, ktorí si myslia, že robia len racionálne rozhodnutia… to, komu dôverovať, to, ako si vyberáme partnera nie je čisto “rozumová” záležitosť).

Hlboká pointa nebude. Len toľko, že keď sa mi takéto niečo prihodí, tak ma to prekvapí a poteší zároveň.

* A potom sú ešte aj smutné prípady, keď intuícia (a aj to zlá) je všetko, čo človek má k dispozícii: “Riadim sa intuíciou, spolieham na svoje inštinkty,” President George W. Bush vysvetlil Bobovi Woodwardovi z Washington Postu ohľadom svojho rozhodnutia začať vojnu v Iraku…