Včera som si prečítala článok o tom, že počet pôrodov doma sa v štátoch zvyšuje (o 20% medzi rokmi 2004 a 2008; čo sa dát týka, CDC je vždy “trochu” oneskorené). Článok celkom fajn, ale jedna veta ma dostala:
Some doctors also question whether a “feminist machoism” is at play in wanting to give birth at home.
Voľný preklad: “Niektorí lekári sa zamýšľajú, či želanie porodiť doma nie je ovplyvnené feministickou potrebou chvastať sa/súťaživosťou.”
Jasné. Pôrod doma som chcela preto, aby som sa mohla vyvyšovať nad susedky bratranca neter a Kikinej doktorky známu a vôbec, všetkých ostatných, ktorí nerodia tým jediným správnym spôsobom. A nie preto, že:
- je rovnako bezpečný alebo bezpečnejší ako pôrod v nemocnici, pokiaľ je plánovaný, tehotenstvo je nízkorizikové a je prítomná skúsená a vybavená pôrodná asistentka
- som chcela osobnejší prístup ako pri tehotenstve a pôrode s Kikou
- som nechcela, aby bola porušovaná moja telesná autonómia tak ako prvýkrát
- je lacnejší ako pôrod v nemocnici
- som mohla ostať doma a necestovať nikam počas pôrodu alebo dva dni po ňom (vzhľadom na to, ako to prebiehalo, by cestovanie bolo dosť náročné)
- nemuseli sme rozmýšľať, kam dať Kiku (aj keď som mala starosti, kto sa o ňu bude starať v tom čase)
Ono je to istým spôsobom práve naopak. Nie, že by som sa hanbila (nehanbím!) za to, že som rodila doma. Bola to veľmi dobrá skúsenosť a keby som sa mala rozhodnúť znovu, tak sa rozhodnem rovnako. To, že to prebiehalo tak, ako to prebiehalo, nie je náhoda. Áno mala som aj šťastie (a rovnako je toto šťastie potrebné aj pri pôrode hocikde inde), ale bol za tým aj kus prípravy. A áno, tu na svojej stránke o tom píšem každú chvíľu. Ale keď sa s niekým rozprávam na tému, ako dostať dieťa zvnútra von, tak si dávam pozor na jazyk. Chvíľu mi trvalo, kým som sama sebe priznala odpoveď na otázku prečo.
Pretože viem, že to nie je pre každého a je mi to ľúto a nechcem v ostatných vzbudzovať hanbu a/alebo falošnú nádej. Napriek tomu, že si myslím, že zverejňovať pozitívne príbehy, kde sa len dá, je dôležité, lebo je to súčasť procesu, ako “vrátiť pôrody ženám”. Ale jedna vec je robiť to v akej-takej anonymite internetu ako zoči-voči inej matke, ktorá nemala ani zďaleka takú dobrú skúsenosť alebo budúcej matke, ktorá ešte nevie, čo ju čaká. Niekedy sa aj bojím na detaily ich príbehov vôbec pýtať, aby to nevyzeralo, že súdim alebo kritizujem vtedy, keď som “len” zvedavá (trochu choré, nie?).
Áno, som hrdá na tento pôrod, ale nie preto, že by som si (alebo niekomu inému) chcela niečo dokázať, ale preto, že to bolo správne rozhodnutie pre mňa a moju rodinu. A aj keď ženy majú rôzne dôvody pre takéto rozhodnutie, myslím si, že naozaj sa nenájde veľa, u ktorých by zohrával úlohu “feminist machoism”. Skôr by som hádala, že doktori si nechcú pripustiť tie ostatné (viď napríklad moje prvé štyri), tak prichádzajú s takýmito teóriami.
One comment