Začnem niekoľkými príkladmi.
Malajské aerolinky sa rozhodli zakázať cestovanie detí do dvoch rokov prvou triedou. Lebo že príliš plačú a vadí to ostatným cestujúcim. (A len na okraj, nezakázali ich v business triede, kde by to podľa mňa dávalo aspoň trochu zmysel.) Je pravda, že deti často plačú pri vzlietaní a pristávaní, lebo im vadí zmena tlaku (tento problém je čiastočne riešiteľný, ak dostanú do úst prsník alebo cumeľ, lebo prehĺtanie mlieka alebo slín pomáha tlak vyrovnávať), ale nie sú to jediní pasažieri, ktorí vyrušujú ostatných. A áno, niekedy aj počas letu a nie vždy na to majú objektívnu príčinu. Ale sú to takí istí ľudia, ktorí sa premiestňujú z miesta na miesto, ako ostatní, akurát ešte nevedia poriadne ovládať svoje emócie. Znamená to, že majú sedieť doma, kým sa to naučia? (Jááj, nie, majú cestovať economy triedou…) A okrem toho, aj keď je moja vzorka veľmi malá, zdá sa mi, že cestovanie s malým bábom je dokonca jednoduchšie a menej “otravné” pre ostatných (lebo väčšinou leží, cucá a spí) ako s 2-3 ročným dieťaťom (ktoré neobsedí na mieste a najradšej by behalo dookola a všetko obchytkávalo).
Alebo reštaurácia v Pennsylvánii, ktorá zakázala deti pod 6 rokov. Z rovnakého dôvodu – lebo sa vraj nedá kontrolovať ich hlasitosť. Áno, je to súkromný podnik, majiteľ si stanovuje svoje pravidlá. Ale predstavte si, že namiesto “deti pod 6 rokov” tam dám inú kategóriu ľudí: černosi, modrookí, vozíčkári, motorkári, Budhisti… bola by to diskriminácia. Ale keď diskriminujeme deti, tak sa to tak akosi neberie.
Alebo 15ročná školáčka, ktorá nemôže na školský ples prísť s priateľkou a je jej povedané, že sa môže zúčastniť iba ak príde s chlapcom. Zaujímavé, že heterosexuálnu orientáciu mladistvých nikto nespochybňuje, ale zaľúbiť do dievčaťa sa môže, až keď bude mať 18?
Detské ihriská. Ak tam náhodou sú záchody (a nie všade sú… kapitola sama o sebe a materiál na článok s názvom “Ako mám svoje doma už odplienkované dieťa naučiť byť bez plienok aj vonku, keď najbližší záchod je v nedohľadne?”), tak sú pre dospelých. A to aj napriek tomu, že aspoň polovica návštevníkov sú deti (pre ktoré sú primárne určené!). Všetci súhlasíme, že verejné prienstranstvá majú byť prístupné a použiteľné aj pre telesne postihnutých. Ale to, že ich majú problém používať deti (a tým pádom aj tí, ktorí sa o ne starajú), akosi nepočuť.
Keby Mišo udrel mňa, je to domáce násilie. Keby udrel Kiku alebo Kuba, je to výchovná metóda?
Dieťa nie je čakateľ na dospelosť. Je to tiež človek. Akurát ho/ju tak nie vždy berieme. Často je to vyjadrené vo forme, že deti sú na verejnosti vítané, pokým na seba nepritiahnu pozornosť dospelých. Odtiaľ je potom už len krôčik k obviňovaniu matiek s tým, že ich majú buď spacifikovať, alebo ak to nevedia, tak ostať s nimi doma.
Ako ich teda máme brať? Ako ľudí. S právom na telesnú autonómiu. S potrebami, ktoré nie sú menej dôležité ako tie naše. S túžbami, ktoré sú aspoň tak hodnotné ako tie naše. Ak to zvládneme, tak veľa vecí sa vyjasní. Nebudeme ich biť, lebo ľudí predsa nebijeme. Nebudme ich vyhadzovať z lietadiel, lebo ľudia predsa môžu cestovať lietadlami. Nebudeme hovoriť matkám kojacim na verejnosti, aby sa zakrývali, lebo ani my si pri jedení nedávame hlavu a tanier pod uterák. Nebudeme očakávať, aby sa správali ako dospelí, pretože majú právo správať sa ako deti.
Prečo mi tak záleží na právach detí? Z veľkej časti preto, že starostlivosť o ne je momentálne moje celodenné zamestnanie a veľmi zriedka niekam idem bez toho, aby som mala aspoň jedno malé so sebou. Preto to, ako sú prijímané a vnímané na verejnosti, sa priamo dotýka toho, ako prijímaná, vnímaná a vítaná som tam ja. Z veľkej časti preto, že aj ja som bola dieťa. Všetci sme boli… Ale hlavne preto, že deti potrebujú, aby sa ich niekto zastal. Príliš nadnesené? Možno. Ale už som dospelá, takže už ma môže byť aj vidieť, aj počuť.
Hmmmmm. Tak si o tom tvojom clanku premyslam, a napada ma kopec veci – a kedze pod clankom mas “komentujte”, tak ti ich tu nesuvislo nejak nasypem. Nie je to ani tak na protirecenie toho, co hovoris (navyse s velkou castou suhlasim), ako skor na akesi doplnenie…
Samozrejme, ze deti su ludia – a nielen akisi cakatelia na to “naozajstne bytie”. Ale to predsa neznamena, ze su rovnaki – s rovnakym spravanim, videnim sveta, povinnostami, pravami – a dosledkami pre svoje okolie. Naopak, deti su predsa v mnohych ohladoch ine (nastastie) a specificke.
Ano, je spolocensky nepripustne zakazat vstup do restauracie modrookym, ciernym (hnedym/zltym/skoricovym), pravnikom, ci nizkym ludom. Ale zaroven neexistuju narodne a medzinarodne dohody, ktore sa venuju specificky modrookym, ciernym (hnedym/zltym/skoricovym), pravnikom, ci nizkym ludom.
Zato ale existuje rad narodnych a medzinarodnych dohod, organizacii, politik atd., ktore sa venuju specificky detom (nech uz je to UN Convention on the Rights of the Child, protokol o detoch v ozbrojenych konfliktoch, protokol o detskej prostitucii a pornografii; organizacie ako UNICEF, Save the Children apod., alebo aj povinne child protection policies, ktore ma vacsina NGOs – aspon tych velkych – ktore pracuju s detmi. Jednu taky som napriklad dnes musela podpisat s organizaciou, s ktorou tu zacinam v pondelok pracovat).
A to je jedna z veci, ktora odraza prave specificitu tejto skupiny. Ano, ved ludia tvoria rozne – a roznymi sposobmi odlisne – skupiny (ktore sa medzi sebou samozrejme casto prekryvaju) – ale predsa to neznamena, ze prestanu byt ludmi. A rozne skupiny ludi maju rozne specifika, odlisne zranitelnosti, a potrebuju aj odlisny pristup – jeden priklad za vsetky, zeny-matky “potrebuju” odlisny pristup v praci – matersku dovolenku, flexitime, alebo system jasli/skolok. Nestaci tu jednoducho princip absolutnej rovnosti, “vsetci – muzi a zeny – sme si rovni, a to znamena aj rovnaki, s rovnakymi pravami a povinnostami” (nebudem sa tu pustat do debaty, ci by rovnaki flexitime nemali mat aj muzi-otcovia, a materska dovolenka mala byt jednoducho rodicovska). Pretoze rovnaki jednoducho nie sme.
No a deti su tiez ine. Su zvedave, uprimne, spontanne, plne energie, ale aj hlucne a netrpezlive; a zranitelne. Su to ludia. Ale neznamena to, ze to su rovnaki ludia, ako “ne-deti”. Nemaju rovnake prava ako my – zaroven my nemame rovnake prava, ako oni.
Myslim, ze to nie je “diskriminacia”, ale jednoducho odraz detskej “inosti”.
Alebo…? 😉
PS. A mozno nie je spravne, ze existuju (niektore) restauracie, kam nepustaju male deti. Ale popravde povedane, ja osobne nevidim nic zleho na tom, ktora svojim klientom ponuka iste prostredie (mozes ho nazvat tiche, kludne, bez deti, bez opilcov…). A myslim, ze by z tej istej restauracie urcite vyhodili aj dospeleho, ktory by tam krical.
PS2. Jaj. A urcite sa do viac restauracii dostanes s detmi, ako ked si na vozicku 😉
PS3. To som si ale dala, co?
Ja si cenim vsetky komentare, a obzvlast tie, ktore ponukaju ine nazory – nevyhoda toho, ako momentalne zijeme, je ze nemam s kym debaty na taketo temy viest nazivo a preto sa snazim aspon online… (a ospravedlnujem sa za oneskorenu reakciu, ale mali sme tu na predlzeny vikend navstevu, takze cas sediet za pocitacom sa minul na ine cinnosti)
k teme (aj ked utrzkovite):
diskriminacia… podla mna to nie je len inost. Za tymto slovom si stojim, lebo naozaj si myslim, ze deti su diskriminovane. Suhlasim, ze potrebuju odlisny pristup ako dospeli, lebo su ine ako dospeli. Potrebuju strukturu, potrebuju disciplinu, potrebuju, aby sa o ne niekto staral. Nie sme rovnaki. Ale mne sa zda, ze deti su casto brane ako menejcenne a to je to co mi vadi. To som sa snazila ukazat aj na tych prikladoch – ked dieta nema pristup tam, kam by mal pristup dospely, len preto, ze bude mozno(!) hlucne, tak to je diskriminacia, lebo dospely tam pristup ma, aj ked bude mozno hlucny (opity, prilis nahlas telefonujuci,…)
ako sa deti maju naucit spravat sa napr v restauracii, ked nebudu mat prilezitosti tam chodit?
a ked uz o restauraciach… rodic, ktory chce ist niekedy do restauracie, nevie dopredu s istotou predpovedat, ako sa bude v konretny den/cas dieta spravat. znamena to, ze ma pre istotu ostat doma? alebo hned odist akonahle to zacne byt nad x decibelov? dieta same doma nenecha, ale ak sa k cene vecere prirata aj cena najateho babysittingu, tak to moze byt viac, ako je ochotny/a za veceru dat, takze zakazom deti su efektivne zakazani aj rodicia
co je zle na restauraciach/prostredi bez deti? To je presne to, co mi tak nejako intuitivne vadi… preco chceme prostredie bez deti? preco su deti brane ako tie male otravy, ktore treba drzat len na urcitych miestach? mne tiez idu niekedy deti na nervy (vratane mojich vlastnych… ked to takto pisem, tak mi dochadza, ze ked mi nejake deti idu na nervy, tak su to prave tie moje… na zamyslenie), ale riesenie podla mna nie je ich jednoducho z niektorych miest vykazat. co je riesenie? neviem. Akceptovat, ze su ake su? Aj s ich hlucnostou. Aj s ich netrpezlivostou.
a to ze sa do viac restauracii dostanem s detmi ako na vozicku je pravda, ale je o kus pravdepodobnejsie, ze sa budu divat na mna, ze vyrusujeme, ako na niekoho na vozicku…
Fiha, najviac ma zaujalo to so zachodom na detskom ihrisku. Doteraz som si to neuvedomila, lebo Gresko sa nejako nechce dat odplienkovat. Par krat sme sli vonku bez plienky, a to som vzala so sebou nocnik 🙂 Ale aj tak skoncilo vsetko v nohaviciach.
Nad nocnikom so sebou som aj ja uvazovala, len je potom otazka, ze co s nim, ak donho dieta nieco urobi? Ak tam nie su tie zachody, tak ho nie je kam vyliat/vysypat… ak to mam vysypat niekam do krickov, tak to tam mozem rovno zobrat dieta bez nocnika (a – aspon tu – riskovat pokutu)… veru neviem…
Vela zdaru s odplienkovavanim prajem!! (a chystam sa coskoro napisat, ako to ide nam)
Pridam svuj nazor. Sve dite davam normalne ke stromu a zadny zachod neresim.Nikdy me ani nenapadlo premyslet nad verejnym zachodem nebo ho hledat, ale vzdy jsme sli rovnou ke stromu.Co resim, tak to je to, abych dite nikde nevystavovala, takze hledame spise odlehle mista anebo se vytocime tak, aby nikdo nic nevidel. V cem je problem? Pokuta? Tak nevim, ale policajti kolem nas parkrat uz jeli, ale o pokute ani slovo!