Ako sa učíš. Nasávaš ako taká špongia, všetko naraz. Písmená, číslice, farby, tvary, značky na autách (začalo to – ako inak – Hondou, ale teraz už poznáš Toyotu, Acuru, Mazdu, Mercedes, Chevrolet, Hyundai, BMW, Lexus), ako veci fungujú a na čo sa používajú… Väčšina Tvojich otázok zatiaľ nie je “Prečo?”, ale “A toto je čo?” a “To modré tam dolu je čo?” a “Čo sa s týmto robí?”
Dá sa s Tebou porozprávať. Áno, je to síce jednoduchá konverzácia, ale už taká naozajstná.
Rozprávky, ktoré si spolu rozprávame večer v posteli pred spaním. Niektoré sú také klasické (Ťahal dedko repku, O červenej čiapočke, …) a niektoré si spolu vymýšľame (tie majú väčšinou hlavnú postavu dievčatko, ktoré sa na Teba veeeeľmi podobá).
Ako vyzeráš, keď spíš. Je pravda, že to už až tak často nevidím, lebo väčšinou nie som s Tebou až úplne, kým zaspíš. Ale keď to vidím, tak som úplne namäkko. Keď si hore, tak už si “veľký človek”, ale keď spíš, tak si ešte stále moje bábätko.
Ako si začala kresliť – domčeky s okienkami, korytnačku s chvostom, velerybu, ktorá má oči po celom tele… a ako ma informuješ, čo to práve kreslíš.
Ako sa vieš spriateliť s ľuďmi. Zo začiatku si trochu hanblivá, ale pokiaľ ten druhý človek prejaví aspoň trošku záujem, tak netrvá dlho a ste kamaráti. Stále mi je ľúto, že nie si až tak často s rovesníkmi, ale s tým tiež časom niečo spravíme.
Že ma motivuješ vymýšľať, čo budeme spolu robiť a inšpiruješ vyrábať veci (naposledy plstený domček a rybu, ktorá sa aj Kubovi veľmi pozdáva; momentálne je vo výrobe telefón).
Keď sa porežem alebo niekde buchnem, tak hneď ma prídeš objať a hovoríš “moja, moja”, podobne ako to ja robím Tebe, keď máš “bobo”.
Ako vieš zabávať Kubka, nosiť mu hračky. A keď vstaneš a nevidíš ho, tak sa hneď pýtaš, kde je.
Že sa dokážeš už hrať chvíľu aj sama.
Ako recituješ básničky a spievaš pesničky. Niekedy po slovensky, niekedy po anglicky a niekedy mi chvíľu trvá, kým pobavene zistím, že o čo ide, lebo nezačínaš nutne od začiatku.
Že si zvedavá a nebojíš sa nových vecí. Všetko nové je pre Teba potenciálne úžasné a treba to rýchlo preveriť.
Aha, tak tvoja dvoj-a-polrocna dcera ma uz stihla zasadne predbehnut. Ja auta stale rozlisujem jedine podla farby. 😉
Nic si z toho nerob. Podobne rozlisovacie schopnosti mala aj Iva kym sme nekupili nase auto. 😉