Pri príležitosti Dňa vďakyvzdania, keď sa v USA presúvajú masy ľudí lietadlami hore-dolu, The Economist písal o lietaní s malými deťmi. Rozumne (obzvlášť vzhľadom na fakt, že to bolo na blogu pre business cestovateľov).
Tí, čo nie sú rodičia, si myslia, že presviedčanie plačúcich detí bude fungovať – až do momentu, kedy sa stanú rodičmi a zistia, aká je to blbosť. Nie, ak dieťa nekontrolovateľne plače počas letu, nie je to preto, že rodič je neschopný – je to preto, že rodič už vyčerpal predchádzajúce štyri riešenia a neostalo mu nič iné, iba zmieriť sa so situáciou.
Nie všetky reakcie pod článkom sa mi zdali rovnako rozumné. Napríklad:
Nie vždy sa rodičia dostatočne pripravia na let.
Hmmm. My sme leteli minulý týždeň a zopakujeme si to onedlho v rámci vianočných presunov. Ale usudzujúc podľa našich príprav a toho, čo vídavam na letiskách a v lietadlách u iných rodičov, tak sa pripravujeme, ako sa len dá. Preč sú časy, keď moja príručná taška/malý batoh obsahovala pár kníh, papierov a niečo na písanie. Dnes je na prasknutie napchatá plienkami, utierkami, náhradným oblečením, detskými knižkami, hračkami, jedlom, ktoré veľmi netrúsi, a len tak-tak do nej ešte zmestím doklady a telefón (ktorý som naposledy dokonca zabudla vypnúť, lebo som bola práve zaneprázdnená malým krikľuňom, keď to pripomínali).
(No dobre, dobre. Mala som so sebou aj jednu knihu pre mňa. Ale ani som ju nevytiahla. A iPad. S tým sa hrala Kika.)
A Kubo aj tak plakal. Zabávali sme ho, ako sa dalo, ale aj tak plakal. V lietadle je nuda, keď ste sa práve nedávno naučili loziť a súrne potrebujete trénovať.
Veľmi nápomocné sú pohľady spolucestujúcich, vzdychanie a slabo skrývaná namrzenosť, lebo inak by sme si spokojne, netušiac, že niečo nie je v poriadku, sedeli s plačúcim dieťaťom na kolenách… a čerešnička na torte bol 5-ročný chlapec, ktorý sedel krížom cez uličku a Kubovi doslova vynadal. Hej, tiež bol rozladený z toho, že je uväznený v malom nudnom priestore, ale môjmu pokoju a ukľudňovacím schopnostiam to veľmi nepomohlo (a v porovnaní s ním, Kika už je cestovateľ-profesionál).
Tak, o dva týždne znovu. Smerom do Európy je aspoň šanca, že to drobci prespia.
Aké ponaučenie z toho teda vyplýva? Že rada, ktorú dával Douglas Adams cestovateľom po galaxii, platí aj pre rodičov lietajúcich s malými deťmi: Zbaľte si uterák a nepanikárte.
Obrázok je odtiaľto.