Z e-mailovej konverzácie s kamarátkou (s jej súhlasom), ktorej sa pred pár mesiacmi narodilo prvé bábo.
Ona:
Po čase som začala kričať a divne sa hmýriť vo vode. Bolo zle. Aj som myslela na nejakú chemickú relieve, ale zatiaľ iba myslela. Vydržala som a k činom nedošlo. Keď som mala kontrakcie, tak mi sestrička hovorila, že mám myslieť na to, že každou kontrakciou je moje bábätko bližšie, ale mne to pripadalo absurdné. Keď som mala kontrakcie, tak nebolo nič iné ako bolesť, obrovská bolesť, žiadne bábo neexistovalo. Iba tá kontrakcia.
Keď som začala tlačiť, tak som musela vyliezť z bazéna, lebo v tejto pôrodnici sa nesmie rodiť do vody. Začala som tlačiť zavesená na [manželovi], postupne som sa prepracovala na zem na všetky štyri. Tlačiace kontrakcie neboli také bolestivé ako tie v bazéne, ale ja už som bola dosť unavená a ubolená a tlačenie bolo strašne unavujúce. Proste som už nechcela, ale to nešlo, proste som musela tlačiť. Veď vieš. Časom ma midwives presviedčali, že toto je síce super poloha, ale mohla by som ju skúsiť na posteli. Som sa odmietla pohnúť. Časom, ani neviem ako, som sa predsa len dostala na posteľ. Najprv na štyroch, potom na boku, som hodinu a pol aktívne rodila a tlačila, …
Celkovo, pôrod bolel. Strašne. Ono je asi dobre, že človek si fyzicky nepamätá bolesť. Pamätám si len, čo som si myslela, keď to bolelo a na základe tých spomienok viem, ale nie cítim, že to muselo byť strašné.
Hej, myslím, že rozumiem. Na jednej strane to pre mna nebola “patologická” bolesť, lebo medzi kontrakciami, som to bola ja, mala som chvíľku na zotavenie a čistú hlavu, ale si pamätám jeden moment s Kubom – v sprche, na všetkých štyroch, krátko predtým, ako som začala tlačiť, keď som si myslela, že “toto nedokážem a chcem zomrieť, lebo vtedy to už nebude bolieť”. A vtedy som to myslela vážne (a nemyslím si, že by to bolelo viac ako s Kikou, ale skôr tým, že to šlo tak rýchlo, tak sa tá intenzita vystupňovala bez toho, aby som si na to mohla postupne “zvyknúť”). Tú bolesť samotnú si už teraz nepamätám, ale pamätajúc si na tú myšlienku mi je jasné, že bola hrozná. Neviem, či tie Tvoje myšlienky boli podobné, ale vraj to v transition nie je zriedkavé (akurát v danom stave mysle ani nevieš, že to je transition a že o chvíľu bude lepšie…)
Somewhat related – keď som vtedy, keď sa narodila Kika hovorila Mišovi, že druhé dieťa si adoptujeme, bol to iba polovtip. Ale zjavne aj tú bolesť som do roka zabudla natoľko, že som bola ochotná porodiť druhé.
hmm, moja skusenost:
prvy porod bol planovany ako cisarsky, takze som ho prespala a netusila, co su kontrakcie.
druhy porod bol spontanny. v priebehu par dni som odprevadila dve kolegyne na porod (bola som preventivne hospitalizovana) a teda som prvy krat videla zeny chvilu pred porodom. a mozno este v tej prvej faze, kedy bolo vidiet, ze to nie je sranda, ale este sa dalo.
mne prisli kontakcie niekedy v noci, ale boli take pohodove.
O osmej rano som sla na porodnu salu a volala manzelovi, ze mas cas, odvez dieta k starym rodicom, chod nakupit ….
O desiatej-jedenastej som mu uz vrcala do telefonu, ze co otravuje, ked ja tu mam kontrakciu.
Chodila som sa sprchovat, skakala na lopte, lezala … viem, ze na kontrakciach bolo zle, ze sa im nedalo vyhnut (zmenit polohu a podobne). Pozrel ma doktor, dali mi nieco na uvolnenie svalstva …
Neprijemny bol monitor – daju sondu na brucho a monitoruju ako je na tom babo. Vidim to tak, ze preto, aby vedeli, ako na tom babo je a ci sa treba nahlit, alebo ci to nechaju prirodzene plynut… Ale teda clovek nevie, ako sa ma stocit a oni chcu aby lezal na chrbte pokojne.
Okolo dvanastej prisiel manzel a myslim, ze nevedel, co so mnou… ale mne stacilo, aby ma drzal za ruku.
A potom sa zrazu kontrakcie zmenili na nutkanie tlacit a ja som stale cakala na doktorove “tak mamicka a ideme tlacit” (citala som a pocula som, ze nemozem tlacit, kym telo nie je pripravene, cipok spotrebovany…). No, ale ked doktor neprotestoval, tak som tlacila.
Co bolo asi najhorsie, ked mi povedali, ze sak netlacim dole, ale do tvare. a este zle dycham, vela vydychujem a malo nadychujem – museli mi dat kyslikovy masku, bo babo malo malo kyslika. (dokelu, dokelu, sak som chodila na kurz, teoriu viem, sak toto bolo to, comu sa ma vyhnut, jak to, ze to nejde…. asi toto som mala v hlave).
ale ked sa teraz na to kukam, nemala som pocit, ze potrebujem kricat, ani som manzelovi nechcela nadavat, len som to uz chcela mat za sebou. a fakt je, ze neviem tu “bolest” prirovnat k niecomu, alebo popisat intenzitu. je to proste vymazane. takze by som si to pokojne zopakovala.
A asi na tretiu kontrakciu od zacatia tlacenia kukam, ze sak doktor uz babo drzi v rukach.
A sice malu hned brali prec – v nasej porodnici sa to tak robi, to nechcem riesit a tak ci onak, mala snuru okolo krku a davali ju na minutku aj na kyslik… moje pocity v tej chvili boli o tom, ze mam to za sebou, uz ma caka len oddych a vobec som v tej chvili netuzila mat malu na rukach … brala som to tak, ze su pri nej ludia, ktori mali v rukach uz tisice babatiek a vedia ovela lepsie, co treba ako ja (za toto ma ivet asi zbije). ale fakt. mozno som hrozna, ale moj hlavny pocit, bol pocit uspokojenia, bola som pysna, ze som to zvladla… to, ze je na svete nase babo, bolo niekde v pozadi.
mala sa narodila 12 55. takze suma sumarum moje kontrakcie trvali cca 4-5 hodin a z toho asi hodinku uz boli silne … a mala sa narodila mozno za 15min cca od zaciatku tlacenia. a viem, ze som dostala nejake cipky na uvolnenie svalstva, nejaku injekciu na zaciatku a doktor mi uvolnil aj cast plodovej vody (vraj som mala akoby dva “zasobniky”, takze cast vody odtiekla pomaly a cast zostala vnutri). tympadom to nebol prirodzeny porod, ale na druhu stranu si myslim, ze ani umely a ak vyssie popisane sposobilo, ze sa veci urychlili, vyhovuje mi to.
nuz a na to, ze som dalsich 5 dni videla malu cca 5minut denne a dalsich cca 5 dni som ju akurat prebalila a dala papat z flase, je z nej krasne spokojne a pokojne dieta, prvy krat sa prisala na prsnik v 28 dni teraz sa uz 7. mesiac usilovne sa kojime … (takze ani mesiac flase a cumlika ju od prsnika neodradilo). Ale to uz je o inom.
Ivetka dakujem za tvoj blog … aspon sa mam kde vypisat.
Naozaj nemas za co. Ja si to velmi cenim. (A urcite Ta nezbijem.)