pri príležitosti Medzinárodného dňa žien (ktorý by ani nemal byť sviatkom)
Začnem príkladom, ktorý ak nie je zo života, tak má k mojej realite blízko. Matka niekde vonku sama s dvoma malými deťmi. V čakárni, v autobuse, v obchode. Malé bábo reve, možno je hladné, možno unavené, momentálne sa to nedá zistiť, lebo mama ma plné ruky tašiek a plnú hlavu snahy docieliť aspoň čiastočnú spoluprácu staršieho dieťaťa, ktoré práve balansuje medzi “ešte som sám sebe pánom” a “teraz ma ovládajú emócie”. Niektorí ľudia naokolo sa prizerajú. Niektorí sa tvária, že nič nevidia a len podľa rýchlo ukradnutého bočného pohľadu môžme hádať, čo si myslia. Niektorí si myslia, že svoje deti nezvláda, možno mala mať radšej iba jedno alebo možno vôbec žiadne. Niektorí si myslia, že teraz by nechceli byť na jej mieste. A niektorí nad tým veľmi nerozmýšľajú a pomôžu s taškami alebo rozptýlia dieťa.
Je to povinnosť jej pomôcť? Nie je. Ale ak jej pomôžu, tak všetci na tom budú lepšie. Nielen ona s deťmi, ale aj okoloprítomní, ktorých možno predtým vyrušovali. Tváriť sa, že oni s tým nič nemajú, že je to len jej problém, je kontraproduktívne.
Čo to má spoločné so ženami všeobecne?
Matka nesúca odsávačku na mlieko so sebou do lietadla musí preukázať bezpečnostnej kontrole, že pumpa je pravá. V Arizone schválili (áno, dnes, asi pri príležitosti “Medzinárodného dňa materníc”…) zákon, ktorý dovoľuje lekárovi neinformovať tehotnú matku o zdravotných komplikáciách (či už pre ňu alebo pre dieťa), ak si myslí, že by ju to mohlo viesť k ukončeniu tehotenstva. Sú miesta, kde znásilnenie je bežná súčasť života. Sú sudcovia, ktorým vaše rifle prezradia, že so sexom ste súhlasili. A sú varovania, ktoré neboli vypočuté, lebo prišli od niekoho kto má dva X chromozómy. Neľahký a odvážny život žien je nadpis pre fotky žien, ktoré sme chceli uverejniť, keď už dnes je ten sviatok, ale nadpis “pekné fotky žien” sa naozaj nehodí.
Môžme sa tváriť, že sa nás to netýka. Nechystám sa ísť predsa na letisko s elektrickou pumpou (počkať, počkať, už som párkrát bola), nežijem v Arizone… hmmm, aj tam som tri mesiace žila… v Kongu síce naozaj nie, ale obtiahnuté rifle nosím… (to že odvážny život žien zahŕňa chodenie s dáždnikom, nekomentujem). Tváriť sa, že sa nás to netýka, je v tomto prípade nielen kontraproduktívne, je to súčasť samotného problému.
Ženy ešte aj v roku 2012 nemajú takú autonómiu, rešpekt, bezpečnosť, príležitosť a rovnosť, akú si človek zaslúži. A samy, individuálne to nevyriešia.
Keď egyptská blogerka zverejnila svoju nahú fotku na protest voči spoločnosti, ktorá hovorí že musí byť stále zahalená, tak niektorí na ňu útočili a niektorí ju podporujú. Nemusíme sa teraz ísť všetci vyzliekať, ale sú tu iné veci, ktorými môžme pomôcť – nesmiať sa na sexistických vtipoch; umožniť, aby otcovia mohli ostať doma aspoň chvíľu po narodení dieťaťa bez toho, aby si brali dovolenku, aby to nebol spoločenský handikep, ak sa rozhodnú byť ten rodič, ktorý sa ostane o to dieťa doma starať, ak sa matka chce vrátiť do práce; keď počujeme o znásilnení, nepozastavovať sa nad tým, čo mala obeť oblečené alebo koľko promile v krvi, ale nad tým, ako zariadiť, aby to vinník už nikdy neurobil znovu; vychovávať chlapcov s tým, že dievčatá môžu a dokážu všetko to čo oni, lebo nestačí, keď toto memo dostane len polovica detí… treba zmeniť “kultúru”.
A neutralita tu neexistuje. Pretože ak sa na tom nechcete podieľať, to znamená, že podľa vás je súčasný stav v poriadku.
dnešná tematická fotka odtiaľto 
Nad tou Arizonou fakt stoji rozum. Ale co sa tyka krizy, upozornovali na nu nielen zeny (napr. Nassim Taleb aj medialne, i ked to bolo len kratko pred nou). Na nete sa da najst mnoho analyz, preco to dospelo az tak daleko, no argument “lebo zeny nikto nepocuva” podla mna naozaj neobstoji.