Potreby bábätka sú naliehavé a väčšinou neberú do úvahy také veci ako matkina potreba spánku, jedla, odpočinku, prestávky. Tá skúsenosť hneď na začiatku – tá prvá noc, keď som som bola neskutočne unavená práve skončeným pôrodom a ten bol tak náročný, aké len pôrody bývajú. A ako som rozmýšľala, že si teraz zaslúžim oddych – dlhý, neprerušovaný spánok a ten som nedostala a to postupné uvedomenie si, že dni, kedy som sa mohla spoľahnúť na spravodlivosť, v tomto zmysle, sú preč. To sa deje okamžite, alebo aspoň pre mňa sa stalo. Možno budete voči tomu neefektívnym spôsobom bojovať, ale časom zistíte, že veci sa zmenili. Ako rýchlo túto zmenu akceptujete, je úplne iná otázka, ale je to zdroj frustrácie a pocitu viny, lebo to znie sebecky hovoriť o porovnávaní svojich potrieb a potrieb bezbranného novorodenca, ale sme len ľudia. A zdá sa nám to nespravodlivé, tú nespravodlivosť cítime často a aj tak tú prácu ďalej robíme. Podľa mňa, to robí zo žien hrdinky.
imagining objects and moments into existence
Pekne, vystizne, aj ked podla mna trocha nepresne. Co z toho, okrem druhej vety o porode, neplati aj pre otcov? Podla mna sa toto da povedat o rodicoch (caretakers) babatiek vo vseobecnosti. A preco, v poslednej vete, to robi zo zien hrdinky? Snad z matiek/rodicov… Ved nie kazda zena je matkou a ani to nie jej ulohou.
Úplne súhlasím s tým, čo si napísala o tej poslednej vete. Tá nemala byť o ženách a mne tam trochu vadí aj to hrdinstvo. (Chvíľu som presne z tohto dôvodu aj rozmýšľala, že citát ukončím pred ňou, len potom sa mi zdal taký neúplný, akoby bez záveru, tak som ju tam nakoniec dala.)
S otcami súhlasím v teoretickej rovine. Ale v mojej osobnej praxi (a niekedy to podobne vidím aj u iných), sa život tým spôsobom, ako ona píše, zmenil omnoho viac mne ako jemu. Opakovane to vybubláva na povrch, najmä vtedy keď som príliš unavená. Vždy sa potom poriadne pohádame…