Museli sme si naň dva mesiace počkať, ale začiatkom júla dorazilo naše druhé auto.
To prvé sme predali v Štátoch. Predaj samotný prebehol v pohode, ale nový majiteľ potom stratil list vlastníctva a chvíľu trvalo, kým sa mu s našou pomocou na diaľku podarilo vybaviť nový.
A ja som bola zase raz presvedčená, že si ideme kúpiť červené. A nakoniec z toho vyšiel Opel Astra presne takej istej farby ako naša bývalá Honda.
Pomaly si zvykám aj na manuálnu prevodovku – nechceli sme automatiku, nech nie sme nahratí, keď bude treba šoférovať iné auto. A rozbiehanie do kopca je o kus jednoduchšie, než som sa bála, lebo inteligentná elektronická “ručná” brzda dosť pomáha (toto bude na inom aute problém, ale tak zase netreba sa učiť všetko naraz, všakže?)
A dnes, keď sme zobrali na výlet kamarátku s malým synom, som si overila, že sa doň vzadu zmestia tri autosedačky vedľa seba. Dobre vedieť.
