Platonicky sme o ňom rozmýšľali už nejaký čas, ale predsalen zo Štátov sa na Gerlach lezie dosť ťažko. (Aj keď, ako sme sa dozvedeli, robia sa aj zimné výstupy, takže technicky by to bolo možné. Ale to je pre iných turistov, ako sme my.) Tak ale keď sme už po pár rokoch na Slovensku aj v lete, povedali sme si, že to skúsime.
Keď sme sa podelili o svoje plány, záujemcov sa rýchlo nazbieralo viac, takže sme postavili dva tímy. (V súčasnosti sa na Gerlach chodí s horským vodcom a jeden vodca môže sprevádzať maximálne troch ľudí naraz.) Dva týždne dopredu som kontaktovala Romana Jelenského a dohodla sa s ním, že zabezpečí aj druhého vodcu. V kontakte sme boli ešte dva dni pred výstupom, kvôli detailom a debate o počasí.
Večer predtým sme sa poistili na zásah horskej služby cez sms, zbalili batohy (voda, müsli tyčinky, živé a sušené ovocie, čiapky, rukavice, bunda; suchý obed sme si vyzdvihli pred odchodom na recepcii v hoteli). S vodcami sme sa stretli o piatej ráno v Tatranskej Polianke (dá sa tam bezplatne parkovať pri hlavnej ceste) a chatár zo Sliezskeho domu nás vyviezol spolu s dvoma bedničkami čerstvých rožkov hore na Land Roveri (akurát sa mu nezdal veľmi vtipný môj pokus o ranný humor, keď som sa spýtala, či sú raňajky v cene).
Odtiaľ svižným krokom okolo Velického plesa pod stenu, obzerajúc, ako nám slnko začína osvetľovať cieľ cesty. Ja som fučala najviac. Predsalen tri roky materstva s pohodlnými výletmi nie sú najlepšia príprava na takúto turistiku. A nejaké Jánošíkove diery to nezachránia.
A tak keď prišiel čas sa naviazať, rozdelili sme sa podľa kondičky. Náš tím A (Miro, Lenka, Didi) nás hneď obehol a okolo deviatej už sedeli na vrchole. Tím B (ocino, Mišo a ja) sa po ceste viac zastavoval a pod zámienkou fotenia a obdivovania krás prírody odpočíval. Pri jednej takejto prestávke sme sklamane pozorovali, ako niekto v modrom tričku už začína zostup dolu, mysliac si, že to sú naše kamzíky, ale keď sme o 10 minút 10 dorazili hore, s prekvapením a potešením sme zistili, že to bol niekto iný a že si predsalen môžeme spraviť spoločnú vrcholovú fotku.
Oni vraj o deviatej mali ešte parádny výhľad, my o necelú hodinu neskôr sme videli už iba na jednu stranu, druhá už bola v oblakoch. A tak sme trochu pofotili (prosím Vás, najbližšie pri podobnej príležitosti mi povedzte nech si dám najprv dolu prilbu), trochu pojedli (aj keď jablká a čučoriedkový koláč boli vynesené hore a potom zase znesené dolu… iný príbeh), podpísali sa do knihy (v ten deň tam vyliezlo nejakých 15 ľudí, nepočítajúc vodcov), pokochali sa výhľadom a znovu sa naviazali na lano.
Náš horský vodca uznal, že sa s Mišom perfektne dopĺňame. Jeden z nás vie chodiť do kopca a nie dolu (Mišo) a jeden z nás vie chodiť dolu ale nie do kopca (ja). Ešte neviem, či to mám brať ako povzbudenie do (vraj) kritického siedmeho roku manželstva, ktorý sme nedávno načali.
Cestu dolu k Batizovskému plesu som si celkom užila napriek tomu, že nás (už pod stenou) zľahka chytil dážď a že sme míňali dvoch maníkov bez vodcu idúcich opačným smerom. Nedalo mi a spýtala som sa ich, či oni sú tá poobedňajšia zmena a či budú na druhý deň v správach.
Potom ešte hodinka po magistrále a pripojili sme sa k nášmu Ačku, ktoré už popíjalo kofolu na Siezskom dome. Mali sme dosť. U niektorých sa to prejavovalo tak, že ledva chodili, u niektorých tak, že išli objednať Land Rover aj na cestu dolu do Polianky, ktorú sme pôvodne plánovali absolvovať po svojich a u niektorých tak, že namiesto slova vodopád konzistentne používali slovo výťah (preto tá veselá nálada na poslednej fotke).
Po návrate nás čakala večera a vo wellness vaňa s tryskami a sviečkami a masérka. Perfektný výlet, nie práve lacný, ale som rada, že sme boli.
3 comments