Toto je ďalší príspevok do pravidelnej štvrťročnej rubriky, kde píšem o tom, čo mám na drobcoch v ich momentálnom veku najradšej a najmenej rada. Viem, že v poslednom čase tu pribudlo čitateľov (čo ma veľmi teší), ktorí možno nevedia, o čo ide, a preto by som chcela poprosiť všetkých, ktorí pri čítaní tohto článku dostanú chuť napísať mi, aká som frustrovaná a nešťastná matka, aby si najprv prečítali túto diskusiu. Ďakujem.
nočné budenie – Áno, obohratá gramoplatňa, ale je to každú noc minimálne raz. Asi sme už aj zvyknutí, lebo nejako fungujeme. Ale ja už chcem zase spať až do rána. A pritom už krásne (väčšinou) zaspávaš sám aj večer, aj cez obed. Nechápem, prečo to nevieš, aj keď sa v noci zobudíš. Namiesto toho sa postavíš a začneš revať z plných pľúc.
úplná ignorácia nočníka – Ja si už nepamätám, kedy si doňho naposledy niečo spravil. Sedíš na ňom zriedka a aj to rýchlo utekáš.
kreslenie – Tvoja nová mánia. Ja som všetkými desiatimi za rozvíjanie umeleckého talentu. Zásobujem Ťa papierom a pastelkami a Ty si s nadšením čmáraš každý deň… a všetko by to bolo úžasné, keby Tvoje kresby ostávali na papieri. Ale oni ako na potvoru nie. Už sme mali pokreslený stôl, obrus, kreslá, dlážku. Snažím sa, aby si kreslil len pod dozorom, ale Tebe sa vždy podarí nejakú pastelku niekam schovať a potom sa k nej vrátiť, keď práve nedávam pozor. A ešte to, ako chceš, aby som Ti dookola kreslila lietadlo a “kal” (auto). Trochu nuda, nie? Utešuje ma to, že Kika mala tiež fázu, keď chcela iba “stlomy”, a tá časom prešla.
výbuchy hnevu – Niekedy Ťa pochytí veľká zlosť. Nie je to často (našťastie!), ale vtedy nepomôže nič, len nechať to prehrmieť.
ako vystrájaš, keď si hladný – Hrozný krik. Nerozumieš slovu “počkaj” (kým natriem chlieb/zohrejem polievku/ošúpim mandarinku…) a len vrieskaš, akoby si naozaj posledné dva týždne nejedol. Hmmm, už tretíkrát spomínam rev. Ono je asi pravda, že prvý rok sa deti učia ovládať svoje telo a pohyb a druhý rok svoje emócie a prejavy.
museli sme kúpiť nové vrece – Mali sme jedno výborné. Kika nebola prvé dieťa, čo v ňom spávalo, a používala ho asi dva roky. Potom ho Kubo používal asi rok. A vrece jednoducho odišlo. Ja som rada, keď sa veci “vypoužívajú” až do konca, ale problém je, že ešte nie si celkom zrelý na spanie pod perinou. Pár týždňov sme to skúšali, ale nás prestalo baviť niekoľkokrát za noc Ťa zakrývať a aj tak Ťa ráno nájsť odkopaného a studeného. A tak sme kúpili nové vrece.
že s Kikou nie som taký pohodový rodič ako s Tebou – Toto ma štve veľmi. Tým, že je Kika staršia, tak si na nej všetko odskúšam, zistím, čo funguje, nad čím treba mávnuť rukou a pri Tebe som od začiatku bola vo väčšej pohode. A zdá sa mi, že ten rozdiel vidno.
Hm. Tentokrát ma viac nenapadá. Možno Mišo niečo pridá.