Ďalší príspevok do pravidelnej rubriky. Kika je už týždeň v Senci – pre štrajk učiteľov, preto, že v pondelok som potrebovala ísť na otočku do Bratislavy (detaily budú), pre včerajší vianočný večierok z Mišovej roboty (takto ostal môjmu ocinovi na starosť večer iba Kubko) a preto, že sa tešila na týždeň u babky. Je to prvýkrát, čo bola takto dlho preč, a mne je už smutno, takže písať toto je teraz trochu iné ako inokedy.
Keď sa “zasekneš”. Je to to Tvoje niekdajšie sedávanie na schodoch ibaže v bledomodrom. Napríklad cestou zo škôlky. Proste ostaneš na dvore a povieš, že nejdeš domov. Niekedy tam ostaneme aj s Kubom pobehovať, kým Ťa to neprejde. Inokedy, keď niekam potrebujeme ísť, tak naložím Kubka a ak Ťa dovtedy cez plot neukecám, tak Ťa prehodím cez plece a ideme. Vtedy sú to celkom decibely. A vôbec, ono je to zákon schválnosti, že vždy tie najhoršie interakcie máme pred ľuďmi, u ktorých by som najmenej chcela, aby ich videli.
Keď navádzaš Kuba na zlé veci. Chytíš mu prštek a začneš ním mačkať gombíky na rúre alebo umývačke. Alebo mu povieš, aby vylieval vodu z vane. Sama už vieš, že sa to nesmie, ale aj to, že Kuba v takýchto veciach ešte berieme trochu inak ako Teba.
Striekajúci radiátor. Minulý týždeň bol Mišo v Berlíne a bačovali sme doma sami s dedom. A raz večer ste sa spolu pred kúpaním jašili a Ty si už bola úplne rozbesnená a stále chcela otáčať regulátor na radiátore v kúpeľni. On Ťa tam nechcel pustiť, ale Tebe sa tam akosi podarilo dostať a regulátor úplne vytrhnúť. Špinavá voda striekala všetkými smermi. Našťastie sa mu to podarilo rýcho zavrieť a ja som dobehla, keď už utieral. Ale dedo Ti vtedy dal silno na zadok a Ty si kričala na mňa, že Ťa bije a že Ťa to bolí. Čo sa v takýchto situáciách robí?
Nechceš nosiť čiapku. Lebo sa Ti vraj “zbytočne postrapatia copíky”.
Ružové a fialové veci. Môj večný problém. Máme požičanú kopu oblečenia od kamarátky. Tie najružovejšie a najbarbi kusy som nezobrala, ale predsalen v tej kope, čo sme doniesli domov, boli aj ružové a fialové kúsky. Aj Hello Kitty. Ja som si hovorila, že v pohode, spolu s tým, čo už bolo v skrini je to zmes, budeš mať aj také, aj také, všetko čo nemusím kúpiť a môžem zase po odrastení vrátiť, je pozitívne. Ale to som nerátala s tým, že práve tie ružové veci sú pre Teba ako magnet. Iné si vyberieš, len ak sú náhodou už všetky tieto v koši na pranie. Ja z toho nechcem robiť žiadnu drámu, aby z toho nebolo také to “a just”, tvárim sa, že veď je to jedno aké veci, ale sme presne v takom stave, ako som nechcela byť – nie je vôbec rarita vidieť Ťa z veľkej časti v ružovom. A ja v duchu škrípem zubami. Je možné, že už som inak perfektne dobré tepláky, bundičky a iné veci potajomky odložila preč z Tvojej skrinky (ale keby niečo, všetko popriem).
Zase si si prestala umývať zuby pastou.
Ten týždeň v septembri a dva týždne v októbri, čo si bola doma zo škôlky. Vtedy bolo pár dní, keď som si už naozaj myslela, že s doktorandským budem musieť praštiť.
Že už vieš vedome manipulovať s ľuďmi. Neviem, kedy presne to prišlo (Kubo to ešte nevie), ale je to taká prvá strata nevinnosti a viem, že to muselo prísť, ale aj tak mi to je ľúto.
To, ako často kričíš. Že by za to mohla Dora, the Explorer?
Ako rýchlo dokážeš vyrobiť veľký neporiadok. A ako dlho trvá, kým ho aspoň trochu pomôžeš upratať.
K tej ruzovej. Uplne chapem, ze nechces, aby dievcatka nosili len ruzovu a chlapci len modru, a mna tiez ide porazit, ked vidim, ako vsetko oblecenie, hracky atd pre dievcata je by default ruzove… eeeeeek!! A ano, asi to v nas vytvorilo isty predsudok k ruzovej.
Ale zase na druhu stranu – preco by niekto nemohol nosit ruzovu nie preto, ze to je default a nema nic ine, ale jednoducho preto, ze sa mu/jej paci? Keby Kika chcela nosit napriklad len zelenu, vadilo by ti to tiez tak? Ja som mala obdobie, ked polovica (neprehanam) mojho satnika bola oranzova. Ano, cast jej vyberu je mozno ovplyvnena tym, ze okolo seba asi vidi vela dievcat v ruzovej – ale to, ze sa jej paci ruzova/fialova nemusi byt predsa tak zle?
Ano, rozhodne by nemala mat vsetko okolo seba ruzove – ale zaroven by myslim nemala mat ruzovu povinne a uplne odstranenu z jej zivota… nie? 😉
(Prehanam trochu – viem, ze vsetku ruzovu z jej zivota neodstranujes… co pisem je o tom, co a preco nam vadi.)
To je presne ten dovod, preco ruzovu nema odstranenu zo zivota – ze je to farba ako kazda ina a ze pripustam moznost, ze sa jej paci viac ako ostatne a ze na tom samotnom nie je nic zle.
ALE
Zda sa mi vysoko nepravdepodobone, ze drviva vacsina dievcat jej veku dospela nezavisle k tomuto istemu nazoru a ze zhodou okolnosti je to presne ta ista farba, ktora prevalcuje vsetky ostatne, ked sa prejdes ulickou s hrackami alebo (trochu menej) s oblecenim urcenou pre tieto dievcata v beznom obchode. Ak je toto ten dovod, preco sa jej paci, tak ano, uprimne priznavam, to mi vadi.
Keby chcela nosit len zelenu, stale by som sa postarala o to, aby mala aj veci inej farby. Ale mas pravdu, vadilo by mi to menej, lebo by som mala akysi vnutorny pokoj, ze to nie je ta “ALE situacia” vyssie
Mna tiez zaujala ta ruzova. Prva vec, co ma napadla, presne popisala Zuz.
Moja neter je na ruzovu takisto vysadena. A vybrala si to sama. Ruzovu zacala preferovat davno predtym, nez sla do skolky, takze urcite to nema z kolektivu. Rozhodne to nema ani od rodicov. Mohlo ju to napadnut este z rozpravok, ale jej rozpravky prechadzaju schvalovacim riadenim jej rodicov, takze viem, ze nepozerala len ruzove rozpravky. Jednoducho bez akehokolvek vonkajsieho zasahu je imponovala ruzova. Rozpravala som sa o tych farbach raz s jej mamou, ktora studovala pedagogiku. Hovorila, ze na niektorom predmete sa ucili, ako sa deti idenfikuju s roznymi farbami v roznych vekoch. Dievcatkam imponuje ruzova. Ked budu trochu starsie, zacnu ruzovu odmietat, pretoze sa im to bude spajat s malymi detmi a oni sa budu chciet z tejto skupiny vyclenit. Na strednej skole to je zasa cierna, spojena s rebelstvom a protestom proti spolocnosti. Bolo tam toho viac, aj nejake vysvetlenia tych farieb, ale ja som si zapamatala iba toto.
Ja si nemyslim, ze ruzova farba je detom nanutena spolocnostou. Skor si myslim, ze vyrobcovia hraciek a oblecenia si spravili prieskum trhu a zistili, ze vacsina malych dievcat leti na ruzovu a tak vyrabaju vela veci v tejto farbe.
Druha vec suvisi so strihanim vlasov. Ja chcem upresnit, ze si myslim, ze rodic ma ovplyvnovat “choice set”, ktory to dieta ma, takze beriem, ze ovplyvnujes co si Kika oblecenie. Ale co mi pride cudne je, ze na jeden strane jej trochu ovplyvnujes farby, a na druhej strane nechavas Kike uplnu volnost ohladom vlasov (pisala si raz, ze Kiku ostrihas, iba ak s tym suhlasi). Pricom dlhe vlasy maju potencialne horsie nasledky nez ruzove oblecenie – dlhe vlasty casto padnu do oci, dieta moze casom zacat skulit alebo nosit na krivo hlavu. Zaujimalo by ma, na zaklade coho sa rozhodujes, co ponechas uplne na Kiku a co nie. Ja by som medzi tymito dvomi vecami spravila presne opacne rozhodnutie.
S tym ovplyvnovanim oblecenia to u nas v praxi vyzera tak, ze ovplyvnujem, co je v skrini (co kupim, resp dam do skrine, ked dostane), ale co si Kika oblecie v konkretny den, nechavam na nu (pokial nie su potrebne korektury, co sa tyka pocasia alebo prilezitosti). To sa mi zda pre nas momentalne primerane. A tak ako by som jej tam nedavala napr veci, o ktorych si myslim, ze su skarede, alebo veku neprimerane, tak jej tam nedam komplet ruzovu garderobu. Nie je to nic zivotohrozujuce, ale je to rozhodnutie, ktore je (zatial) v mojej kompetencii, a tak to vyuzivam. Casom si nove oblecenie bude vyberat sama.
So strihanim vlasov to vnimam inak. Je to jej telo. A donho ja (ani nikto iny) nemam pravo zasahovat proti jej voli, pokial sa nejedna o neodkladnu zdravotnu zalezitost (a s tou zdravotnou zalezitostou to tiez plati len docasne). Toto je jednoducho zakladny message, ktory chcem, aby mala vstepeny uplne od zaciatku, a zda sa mi natolko dolezity, ze nie som ochotna robit vynimky kvoli strihaniu. Ano, je to robota, dlhe vlasy treba cesat a davat pozor, aby neliezli do oci, ale skoda sposobena “prelomenim odporu” a ostrihanim proti jej voli je z mojho pohladu o kus horsia.
Presne suhlasim s obidvomi komentarmi, od Zuz aj od Katky.. Ak mas problem s ruzovou, je to tvoj problem, nie Kikin. Ak sa jej ruzova paci, podla tvojej filozofie nechavat kazdemu pravo rozhodovania a slobodnej vole, nemala by si Kike “schovavat” ruzove veci a dufat, ze si nespomenie.. Okrem ineho, zakazane najviac chuti.. Mozno ju pritahuje prave preto, ze jej ma malo.. Co sa tyka toho vyskumu “vek a farby”, ja som na strednej nosila akukolvek farbu, hlavne, ze bola cierna.. 🙂 ja ked som otvorila skrinu bola zamorena ciernym oblecenim. Dodnes mam k tej farbe “citovy vztah”, jednoducho ju mam rada. Co je paradox, a mozno ani nie, ked zomrel otec, nedokazala som dat na seba absolutne nic cierne. Trvalo to asi dva roky, mozno kusok dlhsie. Nevnim ju ako smutocnu farbu.
Tak len tolko k farbam. Ani ja nechapem, preco sa dievcatkam ruzova tak paci, ale je to proste tak. A nemyslim si, ze je to vzdy vplyv prostredia.
Hmm, mozno este k tej telesnej autonomii – naprosto suhlasim, ze telo kazdeho z nas je len nase telo a som to len ja, kto by o nom mal rozhodovat. ALE myslim, ze zvlast taketo rozhodnutie by malo byt *informed* decision – a vedomost a skusenost trojrocneho dietata robit informovane rozhodnutia o vlastnom tele bez akejkolvek guidance je dost obmedzena, a je prave ulohou rodica tuto neskusenost kompenzovat – nech uz dodanim informacii ak je to mozne, alebo docasnym prevzatim tohto rozhodnutia za dieta. Keby ste sa vypravili do Afriky, a sestrocna Kika sa nechcela nechat zaockovat proti zltej zimnici/zltacke/cholere, pretoze to boli (nevediac o moznych nasledkoch – pozitivnych ci negativnych – tohto rozhodnutia), tiez by si ju nechala? (Aj ked ne/ostrihanie vlasov samozrejme nema tak zasadne nasledky.)
Myslim, ze je rozdiel v tom, kompletne ponechat akekolvek rozhodnutie o tele na kazdom individualne, a snazit sa o to, aby kazdy mal dostatok informacii na to, aby sa mohol individualne rozhodnut (a viem, ze o tomto si dost pisala). Keby som si ako tinedzerka chcela nechat prepichnut XYZ cast tela, spravny pristup rodica by myslim nemal byt “rob si co chces, je to tvoje telo”, ale skor “rozhodnutie je na tebe, ale mala by si vediet, ze dosledky a rizika mozu byt ABC” (cisto namatkovy ilustracny priklad, nic o moznych rizikach piercingu neviem).