Na rozdiel od tých minuloročných, sme sa tentokrát túlali lokálne (ale predsalen aj kúštik medzinárodne).
Najprv bolo treba minúť Mišove voľno, ktoré sa nedalo preniesť do ďalšieho roku. Mysleli sme si, že pôjdeme pozrieť švagrovcov do Mníchova, ale potom sme vymäkli pri predstave celého dňa v aute s dvoma krpcami a neistým počasím. (Nie, nevadí nám šoférovať v daždi alebo snehu, ale vadilo by nám, keby nám to kvôli zápcham predĺžilo už aj tak dlhú cestu.) Namiesto toho sme si našli zľavový kupón a zavítali do Belianskych Tatier. Bývali sme v Tatranskej Javorine, len pár kilometrov od poľských hraníc (tu – hotel bol taký… ani nie zlý, ale ani by som ho veľmi neodporúčala). A nerobili sme nič. Len sme sa prechádzali (aj v Zakopanom, kde sme obedovali podivné sladké omelety), čľapkali v bazéne (Kubo už vie tiež plávať s kolesom) a po večeroch saunovali. Dobre padlo.
A včera bola katedrová vianočná kapustnica. Ale podobne ako guláš v septembri, ani táto sa nevarila na katedre, ale na Chate na Grúni. Kapustnicu mali výbornú, klobásy tiež, akurát tie šišky budú až v januári, keď tam prídeme lyžovať. Ale mravné ponaučenie z výletu – pred kolom kĺzajúcim sa v lese dole kopcom sa neschovávajte za strom. (Ja som si ho cestou hore ani nevšimla, taká som bola zakecaná. Museli mi ho ukázať, až keď sme schádzali dolu.)
