Úplne sám.
Večer to u nás štandardne vyzerávalo tak, že Mišo krpcov osprchoval alebo okúpal. Ja som ich potom dala do pyžama, niečo prečítala, niečo porozprávala. Kubko išiel do svojej postieľky v našej spálni, Kika ešte posledný výlet na WC a tým večerný program končil.
No ale takto pred týždňom sa Kubo zaťal a nechcel ísť do svojej postieľky. “Ja búvam Kikinej, ja búvam Kikinej.” A veľký vresk. Tak sme sa s Mišom na seba pozreli, ja som doniesla plachtu a vankúšik. Inak ten vankúšik… toto je jedna vec, čo majú Kubo a môj mladší brat spoločné. Vankúšik musí byť poriadne prepotený, aby mal ten správny pach a nemôže sa často prezliekať, lebo najhoršia vec, čo môže byť, sú čisté, čerstvo navlečené obliečky. Anyway…
Nachystali sme mu búvanie na matraci, ktorý má Kika ešte stále pri posteli pre prípadné pády (aj keď už dávno žiadne neboli) a nechali sme ho tam. Do spálne sa vrátil ešte na jednu noc, čo som ja bola s Kikou preč (kvôli návšteve očnej lekárky v Bratislave, iná story), ale okrem toho už “búva Kikinej”.
Má to dva pozitívne vedľajšie efekty. Jeden je, že aj Kika je spokojná. Ona sa ma už párkrát vypytovala, prečo ja spím s tatom v jednej posteli a ona spí sama. A prečo Kubo spí s nami v izbe a ona spí sama v izbe. A kedy bude ona spať s niekým v postielke (?!?). A okrem toho zhruba každú druhú noc okolo tretej dokvitla, všuchla sa ku mne, ľadové nohy na moje brucho a šepkala, že nech dám pozor, aby za ňou neprišiel Swiper. Teraz? Je spokojná, že sú v izbe dvaja a ani Swiper ju už v noci nemáta. Všetci spia až do rána.
A ten druhý sa bojím aj vysloviť nahlas a ešte stále sa z toho spamätávam. Takže nenápadne. Spálňu máme po skoro štyroch rokov (okrem necelých dvoch mesiacov predtým, ako sa Kubko narodil), iba pre seba. Nemusíme sa večer zakrádať do postele, môžem si v nej zase pred spaním čítať, nemusíme šepkať a vôbec, dávať si pozor, aby sme niekoho nezobudili… Paráda.
Tešíme sa. Akurát mi bude smutno, keď si o týždeň zbalí batoh a povie, že odchádza na intrák.
One comment