Ten hotel, v ktorom sme v Nízkych Tatrách bývali, mal bazén – malý, ale deckám stačil. A okrem bazéna mal na pár dní pozvanú aj Martinu Moravcovú (s rodičmi a dvoma deťmi). Učila aj s mamou, Darinou Moravcovou, deti plávať, ale na to sme my ešte neboli tá správna kategória, lebo brali len deti, ktoré sa už bazéne hýbu bez kolesa/rukávikov. 4-ročná Karolínka Moravcová to už síce vie, ale tí naši dvaja ešte nie.
Tak sme aspoň išli na súťaže, ktoré robila s deťmi mimo vody, na “vylepšovanie štýlu” pre dospelých a na debatu o plávaní a učení plávať, ktorá sa tak nejako postupne zvrtla na debatu o výchove šampiónov.
Na tých hrách bol Kubo strašne zlatý, lebo sa vždy sám od seba postavil (alebo si kľakol) na koniec Kikinej dráhy a tam tlieskal a povzbudzoval ju. Obaja si potom pyšne odniesli diplomy a keksíky a zhodnotili, že dobrá Olympiáda.
Debata, tá bola zaujímavejšia pre nás s Mišom. Dozvedeli sme sa napríklad, že
– krémovanie tváre môže za to, že plavecké okuliare dobre netesnia
– že to netreba preháňať s čistením uší
– že Moravcové nie sú za používanie plaveckých pomôcok u malých detí (kolesá, rukáviky, vesty…), ak niečo fakt musí byť, tak doštičku. Na otázku, že čo teda s tými malými, ktorí ešte nie sú samoplavbyschopní, odpovedali, že na rukách.
– že brat Martiny Moravcovej plával do 18-tich, aj keď sa mu do toho veľmi nechcelo, lebo že kým býva pod rodičovskou strechou, tak musí plávať a že mu to v konečnom dôsledku bolo na úžitok, lebo si vyplával vysokoškolské štipendium a naučil sa “pracovným návykom” (škoda, že tam nebol aj on, aby povedal svoju verziu…)
– ako odlišne pristupuje Darina Moravcová k deťom, ktoré majú naozaj strach (pomaly, postupne) a k tým, ktoré prejavujú vzdor (tam o kus autoritatívnejšie, hovorila aj príklady)
A odtiaľ to tak nejak plynulo prešlo k tej výchove. Akurát som mala pocit, že si celkom nerozumieme. Ony rozprávali o tom, ako vychovať šampióna. Nás a aj iných rodičov zaujímalo, ako dosiahnuť, aby malo dieťa rado vodu a rado plávalo.
Takže ony rozprávali, že ideálne je začať trénovať okolo 6-7 rokov, ešte aj 8 sa dá, 10 už môže byť neskoro, ak sa len nejedná o extra talentované dieťa. Že si treba dať pozor v puberte, lebo že tam veľa detí s plávaním končí, že treba motivovať, niekedy pohroziť, niekedy si dieťa “kúpiť”, že tie motivácie pre Martinu boli iné, ako sú dnes (plavky, možnosť cestovať), že aj rozptýlenia boli menšie oproti dnešným počítačom napríklad… Že rodič nesmie mať väčšie ambície ako dieťa, že samotné dieťa musí chcieť súťažiť a vyhrávať, ale zároveň jedným dychom dodávali, že rodič má na šampiónovi veľkú zásluhu, lebo mu musí obetovať čas, peniaze, priviesť ho k tomu športu (či už sa bavíme o plávaní alebo inom športe) a udržať ho pri ňom. Mala som pocit, že iba mne sa tam zdalo, že si odporujú, všetci naokolo chápavo prikyvovali.
Keď som poznamenala, že sa mi nezdá ok, nútiť dieťa trénovať, ak nechce, alebo ho podplácať, tak protiotázka Dariny Moravcovej bola “A keď vám povie, že nechce chodiť do školy, tak ho necháte doma?” Pre ňu boli tie dve veci rovnako dôležité. A strašne ťažko sa mi vysvetľovalo, že ja len chcem, aby deti boli zdravé, vedeli plávať a mali radosť z pohybu. Ak budú chcieť trénovať, fajn, budem to podporovať v rámci svojich možností. Ale nechcem ich nútiť. “Tak to volajte usmerňovanie.” V ich svete som sa ja rozhodla, že z nich šampióni nebudú.
Bolo to veľmi zaujímavé, také nakuknutie do úplne iného pohľadu na veci. A asi to naozaj inak nejde, keď to chce človek dotiahnuť až na úplný vrchol. Ale pre tých z nás, ktorí nemajú také ambície, dosť ťažko stráviteľné.