Prileteli sme večer. Imigračné na počudovanie odsýpalo rýchlo, ale hodinová cesta AirTrainom a metrom z JFK na Manhattan sa veľmi okašľať nedá, takže bola polnoc, keď sme sa prihlasovali do hotela. Aj napriek tomu si jetlag s nami robil, čo chcel a nad ránom sme celí čulí zvažovali, čo ideme robiť. Mišov cieľ v New Yorku bol hlavne veľa behať (a jesť a nostalgicky spomínať). Tak som si povedala, že jedenkrát pôjdem s ním. A kedy, keď nie toto ráno s nádejou, že tie nasledujúce rána pospíme viac.
Okolo šiestej na Brooklyn Bridge nájdete len zopár bežcov, zopár fotografov a zopár influencerov. Mišo behal, ja som fotila, neovplyvnili sme asi nikoho. Ale zhodnotili sme, že to behanie by nám išlo lepšie niekde pri stromoch, takže ďalšia destinácia bol Central Park a vzhľadom na moje nie veľmi trénované nohy sme vybrali okruh okolo Kennedyovej Rezervoáru. Nezhody v otázkach týkajúcich sa orientácie v teréne sme vyriešili stávkou o masáž. Trochu sa čudujem, že sa vôbec stavil, lebo som sa už dopredu netajila tým, že som si istá na viac ako 100%, ale asi sa mu to zdali len silné reči… V každom prípade masáž som vyhrala, správny okruh sme našli… a spolu s nami aj 4000 ďalších bežcov.
Nasledujúce dni, keď už Mišo behal bezo mňa, tak obehol ten Central Park celý (cca 10 km) a pobehal aj kopu iných miest, ale nebývalo to už takto ráno a sťažoval sa na príliš vlhké teplo. Ale ako letná príprava na jesenné polmaratóny to určite neuškodilo.