Deň žien sme strávili v Central Parku (aj obzerajúc snežienky, aj spomínajúc na Alicu v krajine zázrakov) a v Metropolitnom múzeu umenia (The Met). Na jednu stranu som mala mierne obavy… naše doterajšie potulky v New Yorku boli na interaktívne, na na-deti-orientované miesta, kde sa dá veľa vecí ošahať a vyskúšať. A to sa Kike a Kubovi samozrejme páči. Galéria? Kde sa “len” pozerá? Nebola som si úplne istá. Nechcela by som hneď v druhej miestnosti počuť “Ja sa nnuudííím”. Na druhú stranu, podľa mňa deti patria do gelérií (aj keď nie vždy sú s tým galérie uzrozumené). Deti majú názory! Deti sa menej bránia vplyvu toho, na čo sa pozerajú, a viac na rovinu povedia, čo si o tom myslia. Tešila som sa na ich dojmy.
A bolo to dobré. Pozerali sme staré obrazy (“Prečo je na skoro všetkých Mária s bábätkom?”), impresionistov (“Títo nemaľujú až tak poriadne, ako tí predtým.”), špeciálne van Gogha (“Toto stojí viac ako 100 miliónov dolárov??”), moderné obrazy (“Aj toto je umenie?”), antické sochy (“Prečo ich robili bez hláv a bez rúk?”), oblečenie (“Aj oni majú také našité ako ja na pretáčacom tričku.”), indiánske výtvory (“Nejakí malí boli.”), brnenia (“Chudák kôň.”)… Hľadali sme, aký najstarší kúsok nájdeme (vyhral pár stotisíc rokov starý pazúrik). A veľký úspech mala egyptská sekcia, kde nám Kubo dal prednášku o Knihe mŕtvych.
Teraz by to chcelo MOMA. Ale asi v rámci anti-COVID opatrení, keď už sme prešli od ošahávacích aktivít k očumovacím, to posunieme ešte o kúsok a vyberieme sa niekam do prírody.