Najprv hlboký nádych, výdych, potom písať, slzy až na koniec.
Aj keď viete, že niekam idete po zlé správy, mozog sa vás snaží chrániť, ešte chvíľu vám daruje ilúziu, že možno, možno to nebude až také zlé. Ešte ste sa na tú mačku nepozreli, ešte neviete naisto. A pritom viete. Aj keď to znie čudne, sú na svete veci, ktoré sa dajú vedieť aj nevedieť zároveň a s tým nič nespraví ani Schrödinger.
Danka bola týždeň v kóme a aj keď som dúfala, že sa stane zázrak, ľudská závislosť na kyslíku nepripúšťa, aby niekto prežil takto vážny absťák.
Pocitov veľa. Hnev, na seba, na lekárku, na rakovinu, na chemoterapiu, na náhodu. Hanba, že sme neboli s ňou posledný rok, že sme neboli na pohrebe. Ľútosť, neskutočná ľútosť, čím si musela prejsť, že Kika s Kubom už nemajú ani jednu babku, že sme neboli spolu dosť. Hrôza, ako sa asi musela cítiť na konci. Ale aj kúštik, malinký kúštik úľavy, že v ten posledný deň sa cítila relatívne dobre. Rozprávali sme sa, pozerali na ježkovité vlasy, hovorili o budúcnosti. Tá už bude iná, ale aspoň sa netrápila vtedy. Smútok.
Chcem si pamätať, ako sme sedeli pri víne v našej obývačke a klebetili. Ako uspávala jednoročnú Kiku v bazéne. Spoločné pečenie v jej malej kuchyni a vianočné chody, z ktorých sa (mne absolútne nepochopiteľne) najviac tešila na kapra. Ryby jej veľmi chutili, na údenom lososovi sme sa zhodli. Chcem si pamätať roadtrip k Niagarským vodopádom, aj turistiku v Malej Fatre. Ako ma zásobovala úžasnou kyslou kapustou, nakladanými uhorkami a ovocím zo záhrady. Zo záhrady spolu s ovocím často prišli aj kvety, bez príležitosti, len tak pre radosť. Chcem si pamätať, ako ma učila šiť na šijacom stroji a aj znovu šoférovať s manuálnou prevodovkou, keď som v Amerike vyšla z praxe. Mala veľkú trpezlivosť.
Danka bola centrála. Poznala veľa ľudí a veľa ľudí poznalo ju. A prúdili cez ňu nielen informácie ale aj bartre všetkých možných druhov. Danka bola istota. Vždy sa pozrela na to, čo treba, nelamentovala nad tým, jednoducho sa postarala. Doopatrovala svokru, kým ešte pracovala na plný úväzok. Potom aj svoju mamu. Potom sa postarala o problémového synovca.
Tešila sa na zrekonštruovaný dom, do ktorého sa už nestihla presťahovať a grilovačky v altánku na záhrade. Niekto raz povedal o snoch, že nie je dôležité, aby sa plnili, ale aby ešte boli. Ale tieto sa mali splniť.
Veľmi chýba.
