Okrem mora bolo naším cieľom na Floride aj Kennedyho vesmírne centrum. Strávili sme tam celý deň a aj keď žiadna raketa práve neštartovala, bolo tam čo pozerať.
Väčšina návštevníckej časti je pohromade, ale do hangára, kde sú expozície k Apollo misiám na mesiac, sa ide ešte autobusom. Po ceste vidno obrovský hangár, v ktorom kompletizujú rakety a aj launch pad-y, z ktorých rakety štartujú. Videli sme 39A, odkiaľ štartujú SpeceX Falcon-y a 39B, kde už stojí prvá Artemis. (Tie tri vysoké veže okolo nej sú hromozvody.) Nie, nie je to náhoda, Artemis je Apollova sestra. Artemis I bude testovať všetky systémy a mala by ísť niekedy v júni tohto roku. Artemis II na budúci rok obletí mesiac a Artemis III by naň mala v 2025 dopraviť ľudskú posádku.
Deti – dobre, dobre, aj mňa s Mišom – fascinovalo, keď sme pozerali, koľko z rakety je palivo a koľko všetko ostatné. Zaujímvé bolo aj zistiť, ako sa museli Apollo rakety otáčať a pripínať na lunárny modul, keď zahodili veľké palivové nádrže a ako pri pristávaní musel Neil Armstrong pilotovať manuálne, lebo nachystanými výpočtami pre autopilota sa úplne netrafili. A ako toto všetko zvládli s tými počítačmi, čo boli vtedy k dispozícii. A vôbec, všetky tie príbehy o improvizácii a neštandardných riešeniach… oni tam naozaj do posledného dychu fungujú podľa hesla “Failure is not an option.”
Prešli sme aj celý pavilón venovaný space shuttle Atlantis. Tam deti najviac zaujal simulátor štartu, kde nás aj trochu vtláčalo do sedačiek a na záver trochu “odľahčilo” a simulátory, kde si skúšali pristávanie. Aj keď dal každý z nich niekoľko pokusov, úspešné pristátie sa nepodarilo ani jednému z nich. Ešte musia dotrénovať.
Ďalšia časť bola venovaná misiám na Mars. Tam bolo veľmi zaujímavé, ako plánujú spraviť obytnú časť pre posádku na dlhý let, aby nemuseli sedieť namačkaní v malej kapsuli, ako je to teraz. V princípe budú stanovať. Vyštartujú v kapsuli, ale keď už naberú rýchlosť a správny smer, tak si nafúknu valcovitý stan, nahádžu doň potrebné veci a tam budú bývať. Keď bude na Slnku búrka, tak sa pôjdu schovať do kapsule, aby ich príliš neožiarilo. Takto spätne, keď spomínam, ako Mark Whitney v knihe/filme Marťan, zaliepal dieru igelitom, tak to už nevyzerá až tak absurdne…
Odchádzali sme, až keď nás po šiestej večer vyhadzovali. Zamávali raketám a aligátorom (Celé vesmírne centrum je vlastne na konci prírodnej rezervácie. Je fajn, že nehučia ľuďom hneď za plotmi, ale na druhú stranu, tie zvieratá z toho asi tiež veľmi nadšené nebudú. Aligátora sme po ceste reálne videli.) a ešte celkom dlho si vymieňali dojmy.