Na narodeniny si vypýtal cheesecake. Nechcelo sa mi robiť takú party, ako sa to tu zvykne. Povedala som mu, že môže zavolať kamarátov, ale nech im nehovorí, že to je narodeninová party. Nech ich len zavolá, nech sa prídu pohrať, že to spravíme tak podpultovo. Ani s tou tortou to nebudeme robiť tak ako minulý rok, keď každý dostal na tanierik a potom som vyhadzovala niekoľko nezjedených, iba dokonale rozbabraných. Kto si nebude prosiť, dostane zmrzlinu (alebo nič)… Vypálilo to trochu inak, než som si predstavovala (to by ma už asi nemalo prekvapovať, všakže?), ale aj tak dobre.
Kubko je veľmi vysoký. Nie je najvyšší z triedy, ešte majú jedného vyššieho, ale je vyšší ako jeho triedna učiteľka, a je plus mínus zarovno s Kikou. A je veľmi chudý. Aktívne sa snažím ho trochu vykŕmiť, ale nejako sa mi nedarí.
Má desný slovenský pravopis. To bude ešte zábava od septembra a aj keď sa doma rozprávame po slovensky, mieša do toho anglické slová a konštrukcie. Minule ma na dve sekundy zarazil otázkou “Čo je čas?”, kým som si uvedomila, že nie, nezačíname hlbokú fyzikálno-filozofickú debatu, iba chce vedieť, koľko je hodín (“What’s the time?”). Na Slovensku to skúsime prehodiť a doma rozprávať po anglicky…
Otvorili sme time capsule, ktorú vyrobil pred dvoma rokmi a mala sa otvoriť na jeho 11te narodeniny. Bolo to veľmi milé. Sťažoval sa v nej na karanténu a dúfal, že teraz už nie je. Ale aj vtedy písal, že škola je zábava a o kamarátoch. Najobľúbenejšie jedlo sa za posledné dva roky nezmenilo (sushi)… aj keď, nedávno sme boli v ruskej štvrti (Brighton Beach v Brooklyne), kde sme kúpili tvaroh a makovníky a keď to Kubo videl, tak prekonal nechuť rozprávať sa s ruskou pani a išiel sa jej sám od seba spýtať “Do you have bryndza?”