Socha slobody, aby bolo jasno.
Keď sme sa v januári 2020 presťahovali do New Jersey, tak som skoro hneď na ňu kúpila lístky. Na máj – bude pekné počasie, aj tak bolo treba kupovať pár mesiacov dopredu. Aj so vstupom do koruny – tam sme my s Mišom ešte neboli, lebo keď sme išli na sochu prvýkrát, koruna ešte nebola otvorená po 9/11. A keď tam išiel môj otec a koruna už otvorená bola, ja som ho čakala s trojmesačnou Kikou v Liberty State Parku, lebo bábätká nepúšťali. Takže ja s Mišom sme chceli ísť ešte raz a Kike a Kubovi aj sochu, aj prisťahovalecké múzeum na Ellis Island ukázať. Ale potom prišla pandémia, všetko bolo zavreté, lístky nám zrušili, peniaze (síce po urgovaní, ale predsa) vrátili.
Otvárali postupne. Najprv otvorili iba ostrov a dalo sa prísť ku soche, ale nie dovnútra. Neskôr otvorili podstavec, ale nie vnútro sochy. Rozumiem, že nechceli, aby im tam hromady ľudí v úzkych priestoroch šlapajúc hore schodmi fučali. A tak sme čakali. Len koniec nášho bývania v Amerike sa blíži a zase bez návštevy sochy sme tých našich Američanov presťahovať nechceli, tak sme jeden deň nechali Miša doma samého pracovať a ja som ich tam zobrala aj tak.
Celkom ich to zaujalo a bol to fajn výlet. Jediné mínus bolo, že zámerne som kupovala lístky do podstavca, lebo tam bývalo múzeum, kde sa dalo pozrieť, ako sochu navrhovali, stavali, prevážali, atď. Ale múzem je teraz presťahované do novej samostatnej budovy mimo sochu (za to sa extra neplatí) a v podstavci sa dá robiť jedine to, že sa človek prejde po úzkom balkóniku pod nohami sochy. Za ten navyše poplatok to nestojí. Čo už, tu trochu zlyhala teoretická príprava.
Do múzea sme samozrejme išli. Malo ok úvodný film (ak si odmyslíme, že samozrejme po americky príliš nacionalistický), ale zvyšok sa mi zdal skromnejší, než som si pamätala spred rokov z podstavca. Deti boli spokojné.
