Niekedy si pripadám veľmi staro. A nie je to ani tak vtedy, keď pozerám na šedivé vlasy v zrkadle alebo keď mi deti vysvetľujú nejaký nový slang, ale naposledy napríklad, keď sme išli na Chatu na Grúni.
Ja si tento výlet pamätám ako príjemnú prechádzku lesom, ale tak to už dávno nie je. Áno, časť chodníka ide cez les, ale dva celkom dlhé úseky idú po úbočiach, ktoré sú úplne vyklčované. (A nevyzerajú, že by sa na nich ktokoľvek pokúšal čokoľvek nové vysádzať. Podľa jedného môjho známeho lesníka, keď sa má les obnoviť sám, trvá to približne 5krát dlhšie, ako keď mu rozumne pomôžu výsadzbou.)
To má za následok, že voda na nich nevsiaka ako v lese, ale drží sa na chodníku ako vo válove a idete prakticky cez blatové kúpele. Nebrodili sme sa nimi sami, ale aj s mojím bratom a jeho rodinou, ktorých sme ukecali nech idú s nami na chatu na nedeľný obed. Deti to vzali športovo, ale ja som nostalgicky spomínala, že kedysi to veru vyzeralo inak a rozmýšľala, či na túto chatu ešte niekedy pôjdem lesom.