Z Poľska sme to stočili opäť na Slovensko, do Belianskych Tatier. Ubytovali sme sa v malom penzióne v Ždiari a pozerali na mape, kam ísť nasledujúci deň na výlet. Vyšli nám z toho dve veci: jednak že vo východných Tatrách sa veľmi na vrcholy nechodí (tie sú akosi mimo turistických chodníkov) a dvak, že ak chceme spraviť okruh a nevracať sa jednosmernou Monkovou dolinou, tak to bude vyžadovať autobus.
Trasa nakoniec bola Ždiar -> Monkova dolina -> Široké sedlo -> Vyšné kopské sedlo -> Biele pleso -> Chata Plesnivec -> Tatranská Kotlina a autobusom naspäť do Ždiaru. Dojmy:
- Monkova dolina je fajn, ale overrated. Písali, že jedna z najmalebnejších… akože, škaredá nie je, ale na Jánošíkove diery alebo niektoré iné doliny vo Vysokých Tatrách sa podľa mňa nechytá.
- Široké sedlo je akési posuvné. Človek má už od polovice cesty pocit, že už každú chvíľu je tam a stále nie a nie. Výhľad na západ je z neho krásny.
- Chata Plesnivec je jediná vysokohorská chata v Belianskych Tatrách. Nikto z nás tam predtým nebol, tak sme ju chceli ísť pozrieť. Milí ľudia, dobre varia. Od chaty dolu to už bolo rýchle.
- Autobusy z Tatranskej Kotliny do Ždiaru chodili každú hodinu a my sme to trafili pár minút pred, takže úplne ideálne. Autobus inak plný turistov, väčšinou poľských. (Aj v Monkovej doline sme stretli viac Poliakov ako Slovákov.)
Čo sa týka jedla, Ždiar trochu sklamal. Z jednej reštaurácie, ktorá mala dobré recenzie, nás otočili, že varia iba pre hostí, ktorí sú u nich ubytovaní. Z jednej, že nevaria, lebo nie je ubytovaný nikto. Z jednej sme sa otočili sami po prelistovaní jedálneho lístka. Skončili sme v pizzerii Rustika. Trochu sme sa báli, že čo to bude, ale pizza výborná a aj ak ju beriete so sebou, treba si určite pozrieť vnútorné zariadenie, stojí to za to. Aspoň raňajky v penzióne sme mali fajn (deti zhodnotili, že najlepšie z celej dovolenky, lebo boli aj palacinky, lievance…).
A potom na východ.